Predstavte si štát — štát pre všetkých

Eduard Chmelár

Ak si trúfneme na veľké úlohy, budeme rásť s nimi. Máme jedinečnú šancu pretvoriť republiku v kóme na živý štát. Nie štát ako diktát, nie štát ako vedľajší produkt okupácie, nie štát ako nedostatok iných možností, ale štát ako vyjadrenie vôle ľudu

Pred 74 rokmi vznikol štát, ktorý stratil samostatnosť ešte skôr ako bol vyhlásený. Na jeho čelo si nacisti vybrali jediného ochotného muža, ktorý bol pripravený zrealizovať Hitlerove plány — Jozefa Tisa. Dovtedajší predseda slovenskej vlády Karol Sidor sa vzoprel nacistickému nátlaku a odmietol sa podriadiť nemeckej vôli s poukazom na neústavnosť celého aktu. Neurobil to preto, že by si samostatné Slovensko neželal, ale preto, lebo mu bolo jasné, že samostatné nebude.

Hitlerovo rozhodnutie rozbiť Československo dozrelo už v smernici zo 17. decembra 1938, v ktorej sa rátalo s obsadením tohto štátu ako so samozrejmosťou. Už menej samozrejmá bola budúcnosť Slovenska. Ešte 17. januára 1939 ponúkol ríšsky minister zahraničných vecí von Ribbentrop Slovensko Varšave ako kompenzáciu za požadovaný Gdansk. Napokon sa však Hitler rozhodol pre strategicky výhodnejší variant (z hľadiska jeho ďalších mocenských plánov) a na jeho presadenie použil osvedčenú nacistickú taktiku — vydieranie. Fašistický Berlín mal na Slovensku už pred 14. marcom 1939 skupinu oddaných politických prívržencov, a Tiso k nim spočiatku nepatril. Keď 30. januára 1939 poslal Vojtech Tuka Hitlerovi telegram s vyjadrením absolútnej lojality („Vkladám osud svojho národa do Vašich rúk, môj vodca, môj národ od Vás očakáva úplné oslobodenie.“), Tiso a Sidor ho za to kritizovali — nemeckého vplyvu sa obávali. Už o dva mesiace však bolo všetko inak. Jozef Tiso podľahol nacistickému vábeniu a 13. marca sa na Hitlerovu žiadosť dostavil do Berlína, kde ho prijali s poctami hlavy štátu, hoci v tom čase nemal nijakú funkciu.

Ríšsky vodca predviedol pred slovenským kňazom bravúrne divadlo. Povedal mu, že potrebuje získať jasno v otázke, či chce Slovensko žiť vlastným životom, alebo nie. Preto „dovolil“ (sic!) prísť Tisovi, aby si vypočul jeho rozhodnutie. Zdôraznil, že ak Slovensko vysloví jasne vôľu po samostatnosti, on sám bude túto snahu nielen podporovať, ale aj garantovať. Tiso v odpovedi povedal, že „už dávno túžil počuť z vodcových úst, aký je jeho vzťah k jeho národu“. Sľúbil, že dokáže, ako je hoden „starostlivosti a záujmu, ktorý vodca preukazuje ich krajine“ a že „vodca sa na Slovensko môže spoľahnúť“. Na druhý deň podáva Sidorova vláda demisiu (aj na základe Ribbentropovho vyjadrenia, že ju Berlín neuznáva) a Tiso bez akejkoľvek diskusie, bez jasného programu do budúcnosti necháva v krajinskom sneme krátko po dvanástej hodine (teda tesne po vypršaní Hitlerovho ultimáta) odhlasovať vytvorenie Slovenského štátu. Obyvateľstvo to prijalo celkom chladne, bez akéhokoľvek nadšenia či oslavných manifestácií.

Štát nám vnútili, totalitný režim sme si vytvorili sami

Nacisti sa netajili tým, že Slovenský štát je len dočasným riešením ich záujmov v tomto priestore. Podľa dokumentov nemeckého veľvyslanectva v Bratislave z februára 1943 sa po víťazstve ríše vo vojne nerátalo s existenciou ani Slovenskej republiky, ani slovenského národa. Časť mala byť germanizovaná a časť zlikvidovaná v koncentračných táboroch. Čo sa týka južných hraníc Slovenského štátu, o tejto línii nerozhodovali záujmy Maďarska (ako často naša laická verejnosť predpokladá), ale Nemecka. Nakreslil ju ríšsky minister zahraničných vecí Ribbentrop, a to bez akýchkoľvek etnických, historických či ekonomických kritérií. Veľkým ponížením pre Slovensko bola strata Devína ako národného symbolu. Hlavný politický cieľ Tisovho režimu bol samoúčelný — zachovanie existencie štátu. Paranoidný strach zo „zániku slovenského národa“ (okupované Slovensko by si vyžiadalo určite obrovské množstvo utrpenia, ale v nijakom prípade nie zánik identity) sa podpísal aj pod filozofické zdôvodnenie totality a totalitárneho režimu. Ten nám však nevnútil Hitler. Vybudovali ho ľudáci bezprostredne po vyhlásení autonómie 6. októbra 1938. Vybudovali ho na princípoch Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorá dramatickým spôsobom dovŕšila svoj totalitárny charakter už na svojom piešťanskom zjazde v septembri 1936, teda ešte za života svojho vodcu. Nový režim bol už iba rozšírením princípov a metód tejto strany na celú spoločnosť.

Ľudáci povýšili štát na posvätný princíp, hoci bolo jasné, že Slovensko nezávislým nie je — hneď na začiatku ho z tejto ilúzie vyliečila Ochranná zmluva, ktorú 18. marca 1939 nacistické Nemecko vnútilo Bratislave. Tiso kamufloval poníženie tým, že vznik štátu interpretoval ako výsledok „tisícročnej snahy slovenského národa vládnuť nad samým sebou“. V skutočnosti, ako píše vo svojich spomienkach vtedajší poslanec snemu Pavol Čarnogurský, „každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa“. Nedostatok sebavedomia v tejto otázke spôsoboval, že vládni politici pri každej príležitosti používali termín „samostatný“ Slovenský štát, pričom tento prívlastok (samostatnosť je predsa samozrejmým atribútom štátu) je dodnes kvintesenciou komplexu menejcennosti.

Zločiny Tisovho režimu

Vina Jozefa Tisa nespočíva v tom, že dal vyhlásiť nezávislosť Slovenska, ale v tom, ako tento štát spravoval. Pod jeho vedením vznikol na Slovensku najservilnejší režim v strednej a východnej Európe. Tradičné zvrátené výhovorky typu „bola taká doba“ (ktoré sa zneužívajú, žiaľ, aj pri hodnotení komunistického režimu) sú neudržateľné nielen z morálnych dôvodov (keďže zločin ostáva zločinom bez ohľadu na dobu), ale aj pri porovnávaní s inými štátmi. Tiso zostal Hitlerovi verný do posledného dychu. Ešte aj v čase, keď maďarský regent Horthy, rumunský kráľ Michal či bulharský vládca Cyril hľadali možnosť, ako uzavrieť separátny mier so západnými spojencami a prejsť do ich tábora, slovenský prezident zaslepene trval na spojenectve s nacistami. V septembri 1939 sa Tisovo Slovensko zúčastnilo ako jediný spojenec po boku Hitlera na prepadnutí Poľska (hoci Poľská republika patrila medzi prvých, čo uznali Slovenský štát). Keď nemecký veľvyslanec Ludin oznámil 19. júna 1941 slovenskému prezidentovi želanie Adolfa Hitlera, aby sa armáda Slovenského štátu zúčastnila na vojne proti ZSSR, Tiso a Tuka ihneď súhlasili. Účelová propagandistická výhovorka neoľudákov, že Tiso chcel týmto krokom čeliť hrozbe boľševizmu, je scestná a zvrátená. Slovenský štát sa totiž zapojil do boja proti kľúčovej veľmoci antihitlerovskej koalície, ktorá napriek svojmu rôznorodému ideologickému charakteru v tom čase naozaj viedla osudový zápas za slobodu celého sveta. Napokon v decembri 1941 vypovedalo Slovensko vojnu aj Veľkej Británii a USA, a tu už dojemnou starostlivosťou kňaza o porážku komunizmu nemožno operovať ani náhodou.

Najväčším zločinom Jozefa Tisa zostáva jeho politická zodpovednosť (ako autoritatívne vládnuceho vodcu kumulujúceho vo svojich rukách všetku moc) za vyvraždenie dvoch tretín slovenských Židov (58-tisíc ľudí) v nacistických koncentračných táboroch. Ohavnosť tohto kroku spočívala aj v tom, že Tiso bol až priveľmi horlivý a jeho ochotná nadpráca príjemne prekvapila i samotného Hitlera. Slovenský štát bol prvým z nemeckých spojencov, ktorí deportovali zo svojho územia židovských spoluobčanov, a čo je obzvlášť zvrhlé — zaplatil za to Nemecku dohromady 280 miliónov korún. Pritom treba zdôrazniť, že Slovenská republika bola jediným nacistami neokupovaným štátom v Európe, ktorý uskutočnil deportácie Židov vlastnými mocenskými a administratívnymi silami. A kritikom takejto politiky bol i samotný Vatikán. I to bola jedna z príčin, prečo mníchovský kardinál Faulhaber bezprostredne po vojne odmietol poskytnúť azylovú ochranu skompromitovanému kňazovi Tisovi, hoci vedel o jeho pobyte v kláštore v Altöttingu. No nešlo len o tragédiu Židov.

Tisov režim postupne zlikvidoval všetky politické slobody, čo ľudáci odôvodňovali odstraňovaním zvyškov prehnitého a slovenským národom zavrhnutého čechoslovakistického režimu. Likvidácia slobody tlače, zhromažďovania či politického organizovania však bola v skutočnosti likvidáciou základných ľudských práv, ktoré si občania vybojovali už roku 1848. Inštitúcie a organizácie v Slovenskom štáte kopírovali svojou štruktúrou a neraz i názvom politickú infraštruktúru nacistického Nemecka. Väznice bola preplnené tisíckami režimu nepohodlných ľudí (len v Ilave sedelo 3 595 politických väzňov). Židov sústreďovali v pracovných táboroch v Seredi a v Novákoch. Zákony ich postupne zbavili všetkých práv, ako aj všetkého hnuteľného i nehnuteľného majetku. Arizácia znamenala dovtedy nepredstaviteľný zásah do súkromného vlastníctva. Dotkla sa viac ako 54-tisíc osôb, ktorým zhabali majetok za takmer štyri a pol miliardy korún.

Hodnoty štátnosti sa začali formovať v Povstaní

Česť slovenského národa zachránilo až Povstanie. Keď ho nacisti utopili v krvi, pápežský nuncius navštívil slovenského prezidenta a odovzdal mu posolstvo Pia XII. Tlmočil mu pápežovu obavu, že „krivdy spáchané za jeho vlády škodia prestíži jeho vlasti“ a vyzval ho, aby „svoje city a úmysly zladil so svojou kňazskou dôstojnosťou a svedomím“. Ako sa Tiso vyrovnal so svojím svedomím, svedčia udalosti z 30. októbra 1944. Zábery, ako prezident Slovenského štátu vyznamenáva tých nemeckých dôstojníkov a vojakov, ktorí najbrutálnejšie postupovali proti povstalcom, pozná asi každý. Práve tu si Jozef Tiso vykopal svoj politický hrob. Ešte fanatickejší bol jeho prejav na námestí. V ňom vyhlásil, že Slovák bude proti postupujúcej Červenej armáde „bojovať do poslednej kvapky krvi“, sľuboval vernosť Veľkonemeckej ríši a vzdal jej hold. V závere cynicky ziapal, že „Slováci nebudú fňukať, plakať, nariekať nad slovenským pohoreniskom“, nezabudol volať na slávu nacistom a opakovať oddanosť Adolfovi Hitlerovi. Jeho prejav, ktorý uverejnil na druhý deň Slovák, sa stal symbolom zrady Jozefa Tisa na vlastnom národe. Ľudácka vláda zotrvala vo svojom fanatizme až do úplnej porážky nacizmu, a to aj v čase, keď fašisti zanechávali po sebe stovky masových hrobov. Najhroznejšie z týchto zverstiev sa odohralo 4. — 9. januára 1945 v Nemeckej, kde fašisti v tamojšej vápenke upálili zaživa 900 ľudí. Neskôr, 21. januára 1945, nemeckí vojaci za horlivej pomoci gardistov vyvraždili 149 obyvateľov obcí Ostrý Grúň a Kľak. Len dva dni po tejto masakre premiér Štefan Tiso v Sneme sľuboval, že aj za týchto okolností jeho vláda „verne vytrvá“ po boku Veľkonemeckej ríše bez ohľadu na obete. Bolo to úplné šialenstvo, ale aj dôkaz, že títo zločinci už nikoho nezastupovali.

Oslavovať tento vazalský štát, tento Hitlerov prívesok neznamená oslavovať slovenskú štátnosť, ale fašistické zločiny. Naopak, korene, tradíciu a hodnoty našej modernej štátnosti treba hľadať v Povstaní. Na Slovenskom národnom povstaní sa obyčajne vyzdvihuje, že vďaka nemu sme samostatne vstúpili medzi národy protihitlerovskej koalície. Už menej si uvedomujeme ďalší jeho kľúčový význam: vďaka politickému vedeniu Povstania sme si vytvorili štátne inštitúcie, ktoré nebolo možné ignorovať, lebo sústreďovali vo svojich rukách moc, lebo dva mesiace spravovali krajinu a zanechali v povedomí ľudu hlbokú stopu. Povstalecká SNR vybudovala novú štruktúru slovenských národných orgánov a základy politického systému, ktorý bol demokratickejší nielen ako Slovenský štát, ale aj predmníchovská republika. Pod vedením povstaleckej politickej reprezentácie sa skrátka zásadne zmenil charakter účasti Slovenska na druhej svetovej vojne.

Husákova republika ako vek nehybnosti

Ani druhá republika nebola naša. Zrodila sa bezprostredne po invázii vojsk Varšavskej zmluvy, pričom august 1968 odhalil skutočnú suverenitu našej vlasti rovnako, ako to urobila nemecká okupácia Slovenska v auguste 1944. Hlavné zásluhy na federalizácii Československa, na vytvorení Slovenskej socialistickej republiky, sa pripisujú Gustávovi Husákovi (hoci aj tu treba poznamenať, že neprávom sa zabúda na odborného spiritus agens celej koncepcie, ktorým bol univerzitný profesor Karol Laco), ale už menej sa zdôrazňuje, že to bola republika, ktorá niesla rukopis sovietskej okupácie. Jednak Moskva rozhodovala prakticky o všetkom a hrubo zasahovala aj do vnútorných záležitostí štátu, jednak si slovenská vláda nedokázala vybojovať svoje oprávnené kompetencie. Ďalším kľúčovým dôvodom nefunkčnosti federácie bol fakt, že sa zachovala ústavne garantovaná vedúca úloha KSČ, ktorá federalizovaná nebola. Právomoci SNR boli postupne obmedzované a obnovená centralistická podoba štátu sa zavŕšila sériou tzv. kompetenčných zákonov z decembra 1970, ktoré legislatívne pochovali koncepciu slovenskej a českej národnej štátnosti na princípe rovný s rovným. Umŕtvila sa aj činnosť slovenského parlamentu. SNR mala vo volebnom období 1971 — 1975 osemnásť schôdzí, na ktorých prijala iba 27 zákonov. V rokoch 1976 — 1980 prijala dokonca len 16 zákonov. Bolo to obdobie, ktoré disident Milan Šimečka výstižne nazval „vekom nehybnosti“.

Nezávislosť ako improvizácia

Tretia republika sa 1. januára 1993 formálne dovŕšila nezávislosťou, ale jej skutoční zakladatelia za jej založenie nikdy nebojovali a k tomuto kroku boli viac menej dotlačení, keď česká strana odmietla ich nejasný štátoprávny model. Slovenský premiér Vladimír Mečiar ešte v decembri 1990 vyhlasoval: „Ak bude treba, tak Čechov do federácie nielen dotlačíme, ale ak by sa to ukázalo ako úplne nevyhnutné a ako jediná možnosť, tak ich do nej aj dokopeme." A to v čase, keď Ján Čarnogurský, neskôr falošne označený za nepriateľa slovenskej štátnosti, hovoril o vízii „samostatnej stoličky a hviezdičky pre Slovensko v Európe“. Karol Sidor a Ján Čarnogurský mali niečo spoločné. Obaja si želali samostatný štát, ale neverili v jeho životaschopnosť. Vladimír Mečiar urobil to, čo bolo na konci roku 1992 historicky nevyhnutné. No ďalej už improvizoval. Ukázalo sa, že samotný podiel na vzniku nie je zárukou politickej schopnosti budovať ho. Nový štát nevznikol na báze spoločenskej zmluvy, ale studenej občianskej vojny. Liberálne sily hrubo podcenili emancipačný proces, ktorý sa tak vymkol spod ich vplyvu a odsúdil ich na postupnú marginalizáciu. Občiansky orientované politické subjekty tragicky prenechali zápas za zavŕšenie štátnosti jeho vulgárnej interpretácii. Takej, ktorá vnímala štát ako fetiš a samoúčel. Takej, ktorá vlastenectvo chápala ako triedny boj. Takej, ktorá ostrakizovala celé skupiny obyvateľstva a autoritatívne určovala, čí pohľad je správny.

Hierarchia identít

Vlastenecké ciele si vyžadujú integráciu jednotlivých komunít, nie ich vylučovanie. Slovensko je krajina, kde bola národná identita vždy len jednou z mnohých identít, kde vždy prebiehal zápas o hierarchiu identít, ktorými sa jednotlivec orientoval vo svete hodnôt. Na pozadí procesu globalizácie, ale aj regionalizácie musí štát hľadať iné formy súdržnosti, než boli tie, s ktorými si vystačil v 19. a 20. storočí. Nejde len o to, že národné povedomie sa musí stať kompatibilné s európskym povedomím, inak vyschne vo folkloristickej podobe. Moderný štát ašpirujúci na garanta vlastenectva sa musí stať akýmsi správcom síl súdržnosti spoločnosti. Pritom súdržnosť nemusí znamenať len solidaritu — spoločnosť môže držať pokope aj konflikt, ak štát dokáže zabezpečiť, aby sa tieto konflikty stali produktívnou silou, aby z nich všetci účastníci z dlhodobej perspektívy získavali. Inými slovami, štát by mal byť jednou z foriem spravovania tohto konfliktu, subjektom jeho regulácie, a to tak, aby z neho získavali aj marginalizované skupiny. Skúsenosť ukazuje, že takéto štáty sú vždy v medzinárodnej konkurencii úspešnejšie. Vybudovať kvalitné školstvo, cieľavedome podporovať kultúru, vedu, výskum a informatizáciu spoločnosti, iniciovať podnetné intelektuálne diskusie, vytvárať podmienky pre schopných ľudí — to je oveľa náročnejšie ako preskakovať vatry, značkovať si územie obrovskými dvojkrížmi, prikrášľovať vlastnú minulosť a samoúčelne opakovať zaklínadlá národ, Slovák, hrdosť. Ale je to jediný spôsob, ako zo Slovákov urobiť — ak už to potrebujeme počuť — hrdý národ.

Ani jedna republika — Tisova, Husákova, ani Mečiarova — nevznikla z hlbokých hodnôt a ideí. Takých, na ktorých (povedané Masarykovými slovami) štáty stoja a padajú. Nemali sme ani vôľu, ani čas veci dôsledne premyslieť domnievajúc sa, že štát nie je nič viac ako preusporiadanie moci a nová inštitucionálna forma na rozkrádanie. A tak sme dvadsať rokov improvizovali bez toho, aby sme si ujasnili základný zmysel a optimálnu štruktúru fungovania štátu. K našej vlasti sme sa správali ako k ukoristenému lupu, o ktorý sa treba poruvať. Výsledkom toho bolo, že sme lacno rozpredali strategické podniky do cudzích rúk, čoskoro prídeme aj o vlastnú pôdu a staneme sa nájomníkmi vo vlastnej krajine. V štáte, v ktorom inštitúcie nefungujú vďaka, ale napriek tejto republike. V štáte, v ktorom zlyhávajú nielen základné nástroje spravovania spoločnosti, ale úplne všetko, od bezpečnosti potravín, cez zdravotnú starostlivosť až po infraštruktúru, po obyčajné cesty a chodníky. Sme na pokraji rozkladu a nemáme sa čoho chytiť, nemáme pevné ideové základy, zabudli sme na vlastné dejiny, sme zmätení z prítomnosti, nerozvíjame budúcnosť. Sme utopení v časopriestore a nevieme, čo s tým, existujeme len zo zotrvačnosti. Musí to takto byť? Nemáme na viac? Zabudli sme snívať, nadchýnať sa, koncepčne tvoriť?

Motivovať, inšpirovať, nadchýnať

Predstavte si, že by to bolo inak. Predstavte si štát, ktorý vybudujeme odznova, zdola, na báze vôle ľudu a širokej spoločenskej zmluvy. Predstavte si štát ako spoločenstvo ľudí so vzájomne zdieľanými hodnotami so silným pocitom spolupatričnosti. Štát, v ktorom sú záujmy ľudí, ktorí v ňom žijú, aj záujmami štátu, a záujmy štátu sú tak logicky aj ich záujmami. Predstavte si štát pre všetkých, nielen pre vyvolených, štát, ktorý patrí rovnako silným ako aj slabým, väčšine, ako aj menšinám. Predstavte si štát, v ktorom prezident dokáže zomknúť spoločnosť a oceniť všetky jej zložky, v ktorom premiér nefrustruje menšiny neustálym obviňovaním, ale motivuje ich emancipačnými iniciatívami, v ktorom štátnici prebudia politický národ jedinou inšpiratívnou iskrou a jediným historickým činom zrútia starý systém postavený na lži a útlaku.

Predstavte si štát, ktorý sa úprimne a nepretržite uchádza o dôveru svojich občanov, ktorý pred nimi nič neskrýva, nezahmlieva, ani ich neklame. Štát, ktorý sa rozhodne vystúpiť z tieňa európskej periférie, ktorý chce prispievať k rozvoju civilizácie rovnako ako veľké národy, ktorý má toľko ambície a sebavedomia, že prelomí historické prekliatie malosti a zaostávania. Nemôžeme vnucovať svetu svoju vôľu ako veľké ríše a impériá, ale môžeme svet inšpirovať, môžeme byť poslom dobrej vôle, navrhovať európske a medzinárodné iniciatívy, sprostredkovať mierové rokovania, stať sa lídrom zavádzania progresívnych metód participatívnej demokracie, vynikať kultúrou, masívne investovať do vedy, výskumu, vzdelania a technológií, tvoriť veľkolepú budúcnosť a stáť na čele podnetných zmien, ktoré nás posunú do centra európskeho vývoja.

Nemusíme prijať historický údel marginalizovaných, lebo dejiny neurčuje osud, ale voľba. Ak uveríme, že sme bezvýznamní, tak nimi zostaneme. Ak si trúfneme na veľké úlohy, budeme rásť s nimi. Máme jedinečnú šancu pretvoriť republiku v kóme na živý štát. Nie štát ako diktát, nie štát ako vedľajší produkt okupácie, nie štát ako nedostatok iných možností, ale štát ako vyjadrenie vôle ľudu, ako výsledok jeho úsilia, ako nástroj jeho záujmov a moci. Štát, v ktorom občan nie je bezmocný, v ktorom nie je paralyzovaný partokraciou a oligarchiou, v ktorom sa jeho záujmy napĺňajú v spolupracujúcej solidarite a nie v pasci extrémizmu. Nie je to úloha pre jedného muža, pre jednu stranu, pre jednu vládu. Je to úloha pre celé generácie.

Začnime vytvárať svoju významnejšiu budúcnosť. Začnime tým, čím začínal ľud vo Francúzsku či v Spojených štátoch, čím sa začínali tvoriť veľké demokratické spoločnosti. Vytvorme ústavný konvent, v ktorom by zástupcovia politických strán, ale aj mimovládnych organizácií, občianskych iniciatív a cirkví, významní ústavní právnici, sociológovia, myslitelia, vedci, mienkotvorní odborníci z celého spektra slovenskej spoločnosti diskutovali na princípe rovnosti, vzájomného rešpektu a hľadania spoločných cieľov o najdôležitejších otázkach reformy štátu. Vytvorme platformu pre novú spoločenskú zmluvu, z ktorej by vzišla nová predstava o novej podobe nášho štátu - predovšetkým o vytvorení systému váh a bŕzd, ktorými by sa obmedzil vplyv rôznych záujmových skupín. Zreformujme politický a najmä volebný systém, nanovo definujme úlohu najvyšších štátnych orgánov a inštitúcií, posilnime moc občana, zvýšme stabilitu demokratických mechanizmov, prijmime novú ústavu a ako výraz novej filozofie, politickej kultúry a vôle ľudu prijmime základný zákon štátu v referende. Tento štát stratí zmysel, ak bude len bojiskom, ak sa nestane skutočným domovom pre spoločenstvo formované úlohami, ktoré ho presahujú. Naučme sa to, čo nás doterajšie republiky nenaučili: byť nielen správcami, ale aj tvorcami štátu.

    Diskuse
    March 16, 2013 v 12.27
    Díky za dopis, analýzu a inspiraci
    Tváří v tvář Tisově, Husákově a Mečiarově republice se musíme ptát: A co Háchův protektorát, Gottwaldova a Klausova republika? A co Zemanova volební kampaň a odstranění Dienstbiera jako jednoho z mála perspektivních evropských sociálních demokratů z jejího vedení? Možná bychom si také měli začít klást otázky, jakou republiku a jaký demokratický stát chceme a co bychom pro to mohli udělat.
    March 17, 2013 v 8.35
    Když se řekne "štát pre všetkých", tak to ve mně nutně vyvolá představu globálního státu.