Nová menšina

Nastal čas, aby si Smer jasne vybral medzi ľudácko-komunistickými prízrakmi a progresívnou víziou spoločnosti. Takej, kde sociálna demokracia nebojuje proti menšinám, ale za ich emancipáciu v politickom a nie etnickom spoločenstve.

Ozval sa jeden významný francúzsky denník. Zaujímalo ich, prečo Robert Fico zaútočil v priebehu dvoch týždňov na Rómov a ostatné menšiny. Chceli vedieť, čo je to za mimovládnu organizáciu, tá „Matika Slovenka“, či je to ako Jobbik a či majú tiež paramilitárnu odnož.

A či sa má Európa pripraviť na to, že Orbán si našiel v regióne dvojičku. Veľmi rád by som im povedal, že nepoznajú našu situáciu, akoby poznať „našu situáciu“ vyžadovalo nejaké špecifické schopnosti, no zdalo sa mi trápne vysvetľovať im, že slovenská polícia hľadá ukradnuté sochy turulov a matičiari sa pohoršujú nad návrhmi sôch anorektického Gorazda.

Ukázalo sa, že to je dobrá otázka. Aj napriek rodinnej tradícii som nevedel cudzincom vysvetliť, čo je to Matica, či to je kultúrny inštitút pre domáce obyvateľstvo, klubovňa pre bývalých eštebákov a ľudákov, alebo obyčajná pumpa na prachy, aké máme od športových zväzov, cez Aquaparky až po Maticu, desiatky. Dotieravý Francúz sa ma pýtal, prečo to Fico urobil, keď ho Brusel považuje za poslušného politika. Kvôli nezamestnanosti? Kvôli prezidentským voľbám? Z ohrdnutej lásky? V niečom mal určite pravdu, nacionalizmus je strednej Európe posledným argumentov pred rozvratom, no predsa len sa mi zdá, že situácia je zložitejšia.

Fico si odskúšal rétoriku, ktorá sa dnes v spoločnosti šíri naprieč politickým a sociálnym spektrom. Pavol Frešo chce budovať národno-kresťanskú pravicu, Richard Sulík nemá problém poskytnúť rozhovor Slobodnému vysielaču, cirkvi nás chcú stmeľovať v duchu tradície sv. Cyrila a Metoda, čo je nezrozumiteľné pseudonáboženské klišé. Fico vie, že liberálna rétorika, ktorú nikdy neprevádzkoval, alebo európanstvo, sú v krajine na ústupe. Zdá sa, že obdobie pred vstupom do EÚ bolo na dlhý čas poslednou sekvenciou, keď krajina verila skôr budúcnosti ako minulosti. Robert Fico sa ale mýli, ak si myslí, že politickí kouči a piáristi dokážu narábať so strachom. Strach a úzkosť sú zo svojej podstaty prejavmi iracionálneho myslenia a vo verejnom priestore pôsobia ako pesticídy. Zabíjajú v nás otvorenosť, veľkorysosť a zvedavosť. Je jedno pod vplyvom akého krídla v Smere je Fico. No správy o tom, že aj minister kultúry bol zhrozený z útokov na Juraja Kalinu, kandidáta Smeru na UPM nasvedčujú, že boj medzi neoľudákmi a umiernenými bude v kontexte prezidentskej voľby hlavným vedľajším motívom.

Presun Fica na pôdu, ktorú by rád okupoval aj Frešo alebo Sulík, je iba dôkazom toho, že slovenská politika, potom, ako sa nechala rozvrátiť staviteľmi štadiónov a projektmi olympiád, už ani nepredstiera inšpiratívny program. Z najodpornejších období našich dejín si cynicky vyberá práve to, čo štadióny vždy napĺňalo. Je preto nevyhnutné, aby Fico presne povedal, čo myslel machalovskými výrokmi o národnom štáte a natiahnutých rukách menšín. Už dávno totiž nastal čas, aby si Smer jasne vybral medzi ľudácko-komunistickými prízrakmi a progresívnou víziou spoločnosti. Takej, kde sociálna demokracia nebojuje proti menšinám, ale za ich emancipáciu v politickom a nie etnickom spoločenstve. Pretože zatiaľ vidíme iba jednu nenažratú menšinu, s množstvom rúk, aké jej môžu závidieť všetky inkarnácie Krišnu.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.