Dohoda o celkovom rozpočtovom strope bola relatívne rýchla. Stály predseda Rady navrhol kompromis, ktorý vďaka troche kreatívneho účtovníctva uspokojil jastrabov žiadajúcich škrty, aj krajiny volajúce po investíciách. Tajomstvo väzí v rozdiele medzi „záväzkami“ a „platbami“. Vzhľadom na špecifický charakter rozpočtovania Únie je prvé číslo (maximálna suma, ktorú EÚ môže sľúbiť zaplatiť) vždy vyššie, než druhé (suma, ktorú reálne zaplatí). Niektoré projekty sa proste nezrealizujú, alebo zrealizujú nedostatočne, krízové fondy nemusia byť použité... „Ušetrené“ peniaze sa v princípe vracajú do národných rozpočtov.

Van Rompuy tak mohol otázku dodatočných škrtov (z vlastného kompromisného návrhu, predloženého minulú jeseň, v ktorom výrazne zoškrtal pôvodný návrh Komisie) vyriešiť šalamúnsky. Jastrabov uspokojil hlbokým škrtom v „platbách“ — tie boli stanovené na asi 908 miliárd eur. Volanie po investíciách sa snažil utíšiť menej radikálnym škrtom „záväzkov“, stanovených na 960 miliárd eur. Zvýšenie rozdielu medzi tým, čo EÚ sľúbi, a tým, čo môže reálne zaplatiť, sa môže za pár rokov prejaviť nedostatkom financií pre vzdelávacie a výskumné programy, to však bude politikov trápiť až práve za tých pár rokov. Teraz je „prvoradá dohoda“. Nech sa na to ale pozrieme z tej či onej strany, schválená suma je nižšia, než tá na obdobie 2007-2013. Je to prvé reálne zníženie rozpočtu v histórii Únie — v čase jej rastúcich úloh a kompetencií.

Posledné Van Rompuyove škrty sa nedotkli poľnohospodárstva a regionálnej politiky. Okresané boli už na jeseň, ich ďalšie znižovanie by znamenalo veto krajín ako Francúzsko či Poľsko. Finančných darčekov, ktoré dostali niektoré krajiny prostredníctvom rabatov či špeciálne vyčlenených fondov v rámci regionálnej pomoci, sa tiež nedotkli. Zachovaný ostal aj systém rabatov. Britský ostal nezmenený (na rozdiel od ostatných je britský rabat stály, okrem toho v prípade zníženia či zrušenia by premiér Cameron vetoval celú dohodu), „zľavu“ na príspevkoch dostali aj Holandsko, Švédsko, Dánsko a Rakúsko.

Škrty sa nemali dotknúť ani vzdelávacích programov a z peňazí určených pre nezamestnaných mladých ľudí. To by skutočne vyslalo „nesprávny politický odkaz“. Generácia obetovaná na oltári nesprávnej hospodárskej politiky potrebuje placebo. Najväčšiu váhu dodatočných škrtov tak ponesú oblasti vnútornej bezpečnosti, vonkajšej politiky Únie, rozvojová pomoc, a infraštruktúrne projekty v oblasti dopravy a energetiky. A samozrejme administratíva. Znižovanie výdavkov na „bruselskú administratívu“ je z hľadiska celkových súm treťoradé, je však povinným ideologickým folklórom.

S takto polepenou dohodou sa európski lídri vrátili domov. Voličom budú hlásiť víťazstvo. Jedni preto, že sa im podarilo znížiť rozdiel medzi tým, čo do EÚ „dávajú“ a čo z nej „získavajú“. Tí druhí budú komplementárne tvrdiť, že je všetko v poriadku, lebo „stále dostávame viac, než dávame“. V skutočnosti prehrajú všetci. Posilňovaním predstavy, že výhody spolupráce možno vypočítať na kalkulačke vytvárajú v Európe živnú pôdu pre rast nových hraníc. Ale samozrejme — následky sa prejavia až za pár rokov, a teda trápiť nás to bude práve za tých pár rokov.