Nie sme Robinsonom na opustenom ostrove. Obraz o sebe samom, o tom, čo je správne a čo nie, si nevytvárame len podľa vlastných spomienok a skúseností, ale aj zo sprostredkovaných skúseností iných. Spomienok spoločenstva, ktoré nás obklopuje. Ak chcete, nazvime to hoci „pamäťou národa“. Preto je dôležité, čo si takzvaný „národ“ pamätá, a čo nie. Presnejšie, čo si chce pamätať, a čo chce pretrieť farbou politických mýtov, skreslení a tabu, o ktorom sa nepatrí hovoriť. Pričasto totiž pamäť nie je záznamom úspechov, ktoré môžu inšpirovať, a chýb, z ktorých sa treba poučiť, ale nástrojom politickej propagandy. Alebo barličkou, ktorá premaľovaním dejín, plných disonancií, rozporov, na gýčovo idylický obrázok, podopiera nedostatočné sebavedomie.

Kašľať na ahistorického Svätopluka i jeho koňa s nadrozmernými guľami. Slovensko nie je jedinou krajinou (a Slováci jediným „národom“), ktorá doluje z hmiel rannej histórie pochybnú legitimitu svojho súčasného bytia. Omnoho vážnejšie je, ak nám tvrdia, že si máme zakrývať oči pred bezprostrednejším zlom. Svedkovia jeho besnenia, aj spolupáchatelia, sú ešte medzi nami. Sú živým dôkazom, že židovské transporty do Osvienčimu, politickí väzni mučení v Ilave, hromadné vraždy, režim kolaborujúci s nacistami... nie sú nejakou nejasnou správou z ďalekej histórie. Ale historickým faktom.

Tvrdenie, že vojnový slovenský štát bol spojencom hitlerovského Nemecka, že predstavitelia jeho režimu, na čele s prezidentom, spolupracovali na masovom vyvražďovaní Židov, Rómov, prenasledovaní a vraždení politických odporcov, nie je „jednostranným hodnotením“. Je konštatovaním faktu, ktorý nemožno zmierniť či vyvážiť poukazovaním na akési „pozitívne stránky“. Áno, spomienku na vojnový slovenský štát treba pestovať. Ako varovanie. Pripomienku, že žiadna idea — ani takzvaná „národná svojbytnosť“ — neospravedlňuje spolupáchateľstvo na zverských zločinoch.

Kauza stiahnutia kandidatúry Juraja Kalinu na post šéfa Ústavu pamäti národa je aj o postoji ku kolektívnej pamäti. Súčasťou tvorby historickej pamäti je aj veľkorysosť. V našich podmienkach sa prejavuje tým, že dokážeme akceptovať iného. A je nedôstojné hovoriť, že je „niekoho človekom.“ V takýchto schémach feudálnych postavičiek bez vôle sme prežili príliš veľa generácii na to, aby sme v nich vybudovali fungujúce spoločenstvo. Vyčítať Kalinovi, že je človekom Jána Langoša, pôsobí ešte desivejšie, ako výčitka, že neprejavuje dostatok symbolickej úcty sochám. Predstava, že mŕtvi ovládajú živých, je výrazom strachu z minulosti. Z tejto úzkosti pochádza aj neochota konfrontovať sa s tým najhorším v našich dejinách a naopak živiť rozprávkové predstavy o mýtickej jednote. Cesta k nej nikdy neviedla cez kolektívne ohlupovanie sa a hľadanie vnútorných nepriateľov.

Hysterické reakcie na kritické posudzovanie dejín sú pritom najvážnejším dôkazom toho, aké sú bolestivé. Politické reprezentácie majú povinnosť vytvárať podmienky pre kritickú emancipáciu a nie pestovať paraokultné a neopohanské dezinterpretácie. Iba tak sa oslobodíme z traumy našich dejín, v ktorých predstavujú deportácie slovenských židov a prenasledovanie politických nepriateľov. Slovensko nepotrebuje vzývanie mýtickej veľkomoravskej histórie, a už vôbec nie ospravedlňovanie strašlivo skutočnej nedávnej minulosti klérofašistického režimu, ale tvrdú prácu sebapoznávania.