Kerekešovci vydržali v podzemí Grandhotela v Starom Smokovci do 44. roku. Prišli z Vranova nad Topľou, neviem, koľko ich bolo. Babička bola v tom čase riaditeľkou hotela a starý otec spoluvlastníkom. Dnes ho majú Rezešovci. Alebo už nemajú. Kerekešovci boli jednou z mála židovských rodín z východného Slovenska, ktorej sa podarilo utiecť pred transportom.

Jednosmerné chartre do Auschwitzu a Sobiboru plánovalo Gestapo. Nemali veľa práce. Jeden z jeho predstaviteľov, meno si našťastie nepamätám, po vojne spomenul, ako dobre sa im na Slovensku pracovalo. Bohabojní a vďační Slováčikovia udávali židov, komunistov, luteránov, udávali všetkých, udávali aj emigrantov, mŕtvych, nenarodené deti, duchovných aj židovské milenky Nemcov.

Rodina vydržala v úkryte dva, alebo tri roky. Možno by vydržali celú vojnu, keby ich neudali na sídle gardy v Poprade zamestnanci hotela. Riaditeľka ukrýva židov, kŕmi ich a občas v noci, keď si je istá, s nimi sedí v salóniku a diskutuje pri sviečkach. V salóniku je dnes fajčiareň, chlad a smrad. Kerekešovcov a starých rodičov zobrali v štyridsiatom štvrtom. Prišla garda a Gestapo, dali si koňak a kávu, to viem presne, dali si zavolať starých rodičov, zatiaľ nechali prehľadať hotel a našli ich. Pre jedných Buchenwald, pre druhých Poľsko. Starí rodičia sa vrátili, časť z Kerekešovcov už nie. Deduško prestal po vojne navždy hovoriť svojou rodnou nemčinou. Pred vysídlením ich zachránil prezident Beneš, osobný priateľ a svadobný svedok. Beneš vedel, že Gregor Molitoris, babičkin brat, bol styčným dôstojníkom londýnskej vlády s povstalcami. Vedel aj to, že v 44. ho chytilo v Novom meste nad Váhom Gestapo. Dodnes sme nezistili, kde skončil potom, ako ho z výsluchu na Dunajskej odviezli do Berlína.

So zvyškom Kerekešovcov si babička písala až do smrti. Po vojne sa odsťahovali do Austrálie. Na Vianoce jej posielali ovocie, o ktorom sme ani netušili, že existuje. A pohľadnice. S kengurami, papagájmi a maorskými kerkami. Starí rodičia, ich židovskí priatelia, ich mŕtvi boli súčasťou sprisahania. Veľkého dejinného sprisahania proti nacizmu a rasizmu. Tollkien v tom čase písal nemeckému záujemcovi o vydanie Hobita, že to nemôže povoliť, pretože sa ho v zaslanom dotazníku pýtajú, či nemá židovských predkov. „Žiaľ nie,“ odpovedal Tolkien. Hanna Arendtová v korešpondencii s Geršomom Šolemom márne volala po vytvorení židovskej armády. Spojenci nebombardovali trate do Auschwitzu a židovské povstanie v Sobibore a vo Varšavskom gete skončilo tragédiou. Hans Jonas si po vojne položil otázku, aký je to Boh, ktorý nepočuje modlitby šesť miliónov ľudí vo vyhladzovacích táboroch.

Pozorujem idiotov plných nenávisti s reláciami na Vive, Slobodnom vysielači, hlupákov, čo sa zmocnili hnutia Anonymous. Fotia si ľudí, šikanujú ich, píšu o židovských médiách a severských tvárach, váľajú sa ožratí pod Svätoplukom, pochodujú mestom za sprievodu polície. A priznávam, že som dedičným príslušníkom sprisahania. Sprisahania ľudí, ktorí odmietajú, aby sa vo voľbách používala otázka pôvodu. Denne konšpirujem proti myšlienke, že jeden národ a kultúra sú prekážkou emancipácie druhého a že existujú kultúrne hierarchie. A spriadam verejné plány proti tým, čo si vo svojej paranoidnej viere v neslobodu myslia, že všetko čo robíme, je výsledkom želania neviditeľných entít. Áno, som súčasťou takého sprisahania a cítim sa v ňom výborne. Lebo nechcem žiť v na kontinente, kde všetky cesty vedú do Auschwitzu.