Fico nie je celý štát

Sága voľby a menovania nového generálneho prokurátora ponúka občanom v ucelenej skratke to najhoršie, čo si od svojej mocenskej reprezentácie zvykli očakávať.

Sága voľby a menovania nového generálneho prokurátora ponúka občanom v ucelenej skratke to najhoršie, čo si od svojej mocenskej reprezentácie zvykli očakávať. Vyberiem z tých odkazov tri hlavné.

Neapolské semafory
Prvým je odkaz od bývalej vládnej koalície a znie asi takto: my vieme, že vy rýchlo zabúdate a preto budeme robiť politiku s výhľadom maximálne na dva týždne dopredu. Budeme robiť veci, ktoré sa nám nevyhnutne vrátia, dúfajúc, že už si na to nebudete pamätať. A budeme v tom pokračovať, nedbajúc na akékoľvek ponaučenie z minulosti. Keďže aj tak nemáte príliš na výber, napokon naozaj radšej zabudnete, ako by ste si v deň volieb mali pripomínať všetky naše babráctva.

Druhý odkaz posiela občanom Ivan Gašparovič. Jeho podstatou je ubezpečenie, že právu nikdy nepodľahne a hoci by aj z oblohy padali ústavné paragrafy, zostane verný svojej osobnej svojvôli. Raz som si „preci“ povedal, že Čentéša nikdy nevymenujem a keď už mi aj ústavný súd vytvoril možnosť nájsť si nejakú zámienku, tak si ju aj, čo ako malichernú, nájdem. Napokon, už som vám opakovane dokázal, že ústava má pre mňa rovnaký význam, ako majú semafory pre vodičov v Neapole: keď svieti červená, môžem ísť, len musím počítať s tým, že na mňa budú trúbiť.

Tretí odkaz vyslal SMER: pre nás na konci všetkých tých našich afektovaných tlačoviek, obštrukcií a iných prejavov predstieraného pohoršenia nikdy nebol a nebude verejný záujem, ale snaha dostať sa k moci, urobiť z nej moc absolútnu a potom s ňou naložiť v štýle po nás potopa. Do vysilenia budeme kričať „pozor, koaličný valec!“, aby sme potom ten svoj vlastný pustili z kopca. Čo tam po tom, kto zostane pod ním, hlavne, že sponzori sedia pohodlne za volantom.

Narkomani moci
Existuje z toho cesta von, ale dostali sme sa do fázy takej polarizácie a vzájomnej nedôvery, že tá cesta je politicky extrémne nevďačná. Modro-bielo-zelení neveria ani nos medzi očami tým červeným, a naopak. Z jedného zákopu ohadzujeme blatom ten druhý, vždy sa nanovo spisujú čierne knihy a odhaľujú podvody tých predošlých. Z politiky sa stali slovné preteky o to, za koho je horšie. A prenáša sa to aj dole, medzi ľudí, naposledy sme tu takúto mieru vzájomného nepochopenia medzi občanmi toho istého štátu mali za Mečiara. Pokúsiť sa v takejto situácii o dobré slovo smerom k opačnému táboru znamená koledovať si o odcudzenie v tom svojom.

Nad týmto všetkým by mal stáť prezident republiky. S autoritou, idúcou ponad stranícke identity, s odvahou hovoriť pravdu aj tým „svojim“ a s predstavou, ako by mala vyzerať súťaž o to, za koho bude lepšie. Náš terajší prezident v tejto úlohe zlyhal. V súlade s očakávaniami, ale predsa len zlyhal. Od neho sa totiž nesmie čakať, že pred svojou prvoradou ústavnou povinnosťou zabezpečiť riadny chod štátu uprednostní či už vlastné ego alebo želania svojich politických tútorov. Od neho sa musí čakať viac, napríklad schopnosť rešpektovať, že nie vždy väčšinu zastupiteľského zboru tvoria osoby, ktoré má rád a že tieto osoby nie vždy príjmu rozhodnutie, s ktorým sa on osobne stotožní. Ak však v tomto štáte nebudú jednotlivé inštitúcie schopné vzájomne rešpektovať svoje rozhodnutia, jediné, čo im zostane, je viesť trvalú zákopovú vojnu a ako pancierovú päsť v nej raz na jednej strane, raz na druhej nasadzovať ústavný súd. Ten už si napokon rád privyká na pocit, že nemá ústavu vykladať vždy rovnako, ale že má do nej podľa aktuálnej potreby dopisovať vlastné úvahy.

Pyrrhove víťazstvá
Nechcem sa tváriť, že mám patent na rozum a že všetkým ostatným preskočilo, nie je to pravda. Ale trápi ma ten neprehliadnuteľný rozklad komunikácie a spolupráce medzi nositeľmi verejnomocenského mandátu, trápi ma fakt, že namiesto snahy o strategické budovanie inštitúcií a vzťahov medzi nimi sa slovenská politika vyžíva vo vzájomných schválnostiach, priekoch a podrazoch. Demokracia je v tomto štáte ešte stále príliš krehká na to, aby sme sa len tak zmierili s prezidentovým odkazom, že na parlament kašle, a s premiérovým odkazom, aby sme voľbu jedného z najmocnejších funkcionárov jednoducho nechali celú na neho.

V konkrétnej veci vyzerá pokus o cestu k efektívnej prevádzke štátu takto: prezident zajtra vyhlási, že ak ústavný súd vyhovie Čentéšovej sťažnosti, bezodkladne ho vymenuje do funkcie. SMER počká na rozhodnutie súdu o merite Čentéšovej sťažnosti, v prípade úspechu bude trvať na jeho vymenovaní a ak bude trvať márne, podporí obžalobu prezidenta, lebo to už by naozaj a nepochybne bolo úmyselným porušením ústavy. A opozícia vyhlási, že ak ústavný súd Čentéšovu sťažnosť odmietne, je pripravená rokovať s vládnou väčšinou o kritériách výberu najvhodnejšieho kandidáta.

Tak vyzerá štát, ktorí vedú ľudia, hodní svojich funkcií. V štáte, v ktorom na urputnej snahe akože si zachovať tvár záleží viac, ako na jeho efektívnej správe v prospech verejného záujmu, zostáva strategický pohľad za roh v menšine. Vládnu v ňom trstiny vo vetre a ich apriórne postoje, motivované ilúziou rýchleho efektu.

O tom, aké bude Slovensko, rozhodnete aj vy. Najbližšie prezidentské voľby budú veľké voľby, symbolicky aj prakticky porovnateľné s tými z roku 1998. Dúfam, že okrem človeka, ktorý vlastnú stranu stotožňuje so štátom a kritiku svojich protežantov vníma ako útok na štátnosť, si budete môcť vybrať aj niekoho, pre koho politické kšefty nikdy neznamenali viac, ako rovnosť pred zákonom a úzko stranícky prospech viac, ako štát a záujem jeho občanov.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.