Pred pár dňami, alebo týždňami, som sa zúčastnil rozkošnej diskusie. O udelení Nobelovej ceny mieru Európskej únii. Pozvanie som prijal zo zvedavosti. Chcel som vedieť, akým smerom sa vyvinulo euroskeptické myslenie v našom prostredí.

Dostali sme minerálku, mandľový koláč a priestor, aby sme s Martinom Hanusom povedali, či s cenou pre úniu súhlasíme. Debata skončila sklamaním. Očakával som, že si po dlhšom čase vypočujem nejaký dôsledne vyargumentovaný názor. Niečo, čo by ma vyprovokovalo, možno rozčúlilo. Nič také sa nestalo, ale uznávam, ani ja som nemal chuť obhajovať niečo, s čím nie som stotožnený.

Čoraz viac totiž myslím na fiasko nášho ľudskoprávneho mesianizmu v severnej Afrike. Roky som veril, že demokracia a ľudské práva majú univerzálnu hodnotu. Je to moje staré, takpovediac ľavičiarske presvedčenie, za ktoré ma povláčili poslední idioti zo slovenských zemľanok. Vyčítali mi, že chcem Jakeša a mlieko za 2,50 a ak sa mi nepáči debilný televízny program a debilné reklamy, tak si môžem prepnúť, alebo sa presťahovať na Kubu a do Pchjongjangu. Predtým mi to vyčítali nacionalisti s ponukou odsťahovať sa do Budapešti a neonacisti s radou odísť žiť do Izraela. Tak som odišiel do Paríža.

Moja viera v európsky projekt je súčasťou presvedčenia v lepší svet. Aj napriek tomu, že nechápem, prečo rozdávame v lepšom prípade vyradené mobily egyptskej opozícii, v horšom zbrane fundamentalistom v Bengázi, Damašku a Tunise. Slovenským katolíckym fundamentalistom by som nezaplatil ani paintballový víkend cez zľavomat, aby sa v nich neprebudili staré inštinkty. Nie je mi teda jasné, prečo európski diplomati rozhodnú, že riešením občianskej vojny v Sýrii bude dodať tam po skončení zbrojného embarga v marci 2013 ešte viac zbraní. Prečo si stále musíme vyberať iba z viacerých zločineckých klanov? V Egypte sme podporovali Moslimských bratov a ich súčasného prezidenta Morsího. V mene univerzálnych ľudských práv, za ktoré umierali ľudia v Európe na barikádach a v zákopoch? Čo má vychcaný cynizmus diplomatov so šírením nášho civilizačného posolstva v obsadenej Doume? Asadov režim zabil od začiatku konfliktu 40 000 ľudí, jeho odporcovia ho s prehľadom dobiehajú.

V roku, keď dostala únia Nobelovu cenu za celoživotné dielo, sme sa stali súčasťou hry o destabilizáciu starých civilizácii. Aby k nám neplávali na nafukovačkách? A zadržiavali stredoafrickú chudobu? Aby sme mali dobré ceny benzínu a európske Penty mohli revitalizovať vojnami zničené krajiny? Cenou za mier na kontinente, trvajúci najdlhšie za posledných 2000 rokov, nemôže byť stratégia, že podporíme konflikty inde. Takýto deštruktívny transfer našich vlastných tráum si nemôžeme dovoliť.

Našťastie, slovenský euroskepticizmus nemal nikdy humanistickú inšpiráciu. Vždy varioval egoizmus, sprisahanecké teórie a zjavené pravdy. Napríklad o tom, že americká armáda, a nie únia zabezpečila mier medzi Nemeckom a Francúzskom. Tá americká armáda, ktorá nevedela zabezpečiť mier v Iraku a v Afganistane. Alebo o Bruseli ako o novej Moskve. Takú bezvýhradnú vieru v americký intervencionizmus — naklonovanú podľa ideologickej submisívnosti pochádzajúcej z 50. rokov — nemal ani Mitt Romney. Dúfal som, že integráciou Slovenska táto úchylná provinciálnosť zmizne. Stal sa opak. Víziu krajiny výrazne ovplyvňuje treťotriedna nenávisť voči EÚ inšpirovaná stranou natoľko zásadovou, že už polovica z jej predstaviteľov sa stretla s Lipšicom a ponúkla mu ich členstvo v jeho strane.

Aj napriek spomenutým zlyhaniam som rád, že únia cenu získala. Sme prvým donorom rozvojových projektov a humanitárnou veľmocou. Stáli sme za dohovorom z Kjoto, ľudskoprávne texty sú súčasťou našich zakladajúcich dokumentov. No musíme sa zbaviť misionárskej poruchy stavať ľudom v Afrike nemocnice a knižnice za obrátenie sa na našu vieru. Koláč chutil ako marlenka. A po diskusii som si spomenul, že Nobelovu cenu dostávajú príliš často ľudia na záver svojej kariéry.