Vojna a mier

Cenou za mier na kontinente, trvajúci najdlhšie za posledných 2000 rokov, nemôže byť stratégia, že podporíme konflikty inde. Takýto deštruktívny transfer našich vlastných tráum si nemôžeme dovoliť.

Pred pár dňami, alebo týždňami, som sa zúčastnil rozkošnej diskusie. O udelení Nobelovej ceny mieru Európskej únii. Pozvanie som prijal zo zvedavosti. Chcel som vedieť, akým smerom sa vyvinulo euroskeptické myslenie v našom prostredí.

Dostali sme minerálku, mandľový koláč a priestor, aby sme s Martinom Hanusom povedali, či s cenou pre úniu súhlasíme. Debata skončila sklamaním. Očakával som, že si po dlhšom čase vypočujem nejaký dôsledne vyargumentovaný názor. Niečo, čo by ma vyprovokovalo, možno rozčúlilo. Nič také sa nestalo, ale uznávam, ani ja som nemal chuť obhajovať niečo, s čím nie som stotožnený.

Čoraz viac totiž myslím na fiasko nášho ľudskoprávneho mesianizmu v severnej Afrike. Roky som veril, že demokracia a ľudské práva majú univerzálnu hodnotu. Je to moje staré, takpovediac ľavičiarske presvedčenie, za ktoré ma povláčili poslední idioti zo slovenských zemľanok. Vyčítali mi, že chcem Jakeša a mlieko za 2,50 a ak sa mi nepáči debilný televízny program a debilné reklamy, tak si môžem prepnúť, alebo sa presťahovať na Kubu a do Pchjongjangu. Predtým mi to vyčítali nacionalisti s ponukou odsťahovať sa do Budapešti a neonacisti s radou odísť žiť do Izraela. Tak som odišiel do Paríža.

Moja viera v európsky projekt je súčasťou presvedčenia v lepší svet. Aj napriek tomu, že nechápem, prečo rozdávame v lepšom prípade vyradené mobily egyptskej opozícii, v horšom zbrane fundamentalistom v Bengázi, Damašku a Tunise. Slovenským katolíckym fundamentalistom by som nezaplatil ani paintballový víkend cez zľavomat, aby sa v nich neprebudili staré inštinkty. Nie je mi teda jasné, prečo európski diplomati rozhodnú, že riešením občianskej vojny v Sýrii bude dodať tam po skončení zbrojného embarga v marci 2013 ešte viac zbraní. Prečo si stále musíme vyberať iba z viacerých zločineckých klanov? V Egypte sme podporovali Moslimských bratov a ich súčasného prezidenta Morsího. V mene univerzálnych ľudských práv, za ktoré umierali ľudia v Európe na barikádach a v zákopoch? Čo má vychcaný cynizmus diplomatov so šírením nášho civilizačného posolstva v obsadenej Doume? Asadov režim zabil od začiatku konfliktu 40 000 ľudí, jeho odporcovia ho s prehľadom dobiehajú.

V roku, keď dostala únia Nobelovu cenu za celoživotné dielo, sme sa stali súčasťou hry o destabilizáciu starých civilizácii. Aby k nám neplávali na nafukovačkách? A zadržiavali stredoafrickú chudobu? Aby sme mali dobré ceny benzínu a európske Penty mohli revitalizovať vojnami zničené krajiny? Cenou za mier na kontinente, trvajúci najdlhšie za posledných 2000 rokov, nemôže byť stratégia, že podporíme konflikty inde. Takýto deštruktívny transfer našich vlastných tráum si nemôžeme dovoliť.

Našťastie, slovenský euroskepticizmus nemal nikdy humanistickú inšpiráciu. Vždy varioval egoizmus, sprisahanecké teórie a zjavené pravdy. Napríklad o tom, že americká armáda, a nie únia zabezpečila mier medzi Nemeckom a Francúzskom. Tá americká armáda, ktorá nevedela zabezpečiť mier v Iraku a v Afganistane. Alebo o Bruseli ako o novej Moskve. Takú bezvýhradnú vieru v americký intervencionizmus – naklonovanú podľa ideologickej submisívnosti pochádzajúcej z 50. rokov – nemal ani Mitt Romney. Dúfal som, že integráciou Slovenska táto úchylná provinciálnosť zmizne. Stal sa opak. Víziu krajiny výrazne ovplyvňuje treťotriedna nenávisť voči EÚ inšpirovaná stranou natoľko zásadovou, že už polovica z jej predstaviteľov sa stretla s Lipšicom a ponúkla mu ich členstvo v jeho strane.

Aj napriek spomenutým zlyhaniam som rád, že únia cenu získala. Sme prvým donorom rozvojových projektov a humanitárnou veľmocou. Stáli sme za dohovorom z Kjoto, ľudskoprávne texty sú súčasťou našich zakladajúcich dokumentov. No musíme sa zbaviť misionárskej poruchy stavať ľudom v Afrike nemocnice a knižnice za obrátenie sa na našu vieru. Koláč chutil ako marlenka. A po diskusii som si spomenul, že Nobelovu cenu dostávajú príliš často ľudia na záver svojej kariéry.

A co si myslíte vy? Diskuse (3 příspěvky)

Jk_referendum

Jan Kopecký - sociolog, Wien

Vážený pane Havrane Sobota, 15.Prosince 2012, 23:08:6

děkuji Vám za článek, který mne hodně potěšil.

K tomu, o čem píšete - "musíme sa zbaviť misionárskej poruchy" - Vás chci upozornit na knihu, jejímž autorem je Luciano Canfora --

* Esportare la libertà. Il mito che ha fallito, Milano, Arnoldo Mondadori Editore, 2007 - případně německy
* Die Freiheit exportieren. Vom Bankrott einer Ideologie., Papyrossa, Köln 2008 - pro Vás patrně nejsnáze k nalezení
*Exporter la liberté - Echec d'un mythe, Desjonquères, 2008

Ale nejspíš už jste ji četl.
jk

Jevi_1

Eva Hájková - Moravskoslezský kraj

Neděle, 16.Prosince 2012, 09:01:35

Zbavit se misionářského komplexu je jistě správný cíl. Ale jen aby se to nakonec neobrátilo ve svůj opak - totiž že se sami staneme obětí misionářství někoho jiného.
Slova "Nobelovu cenu dostávajú príliš často ľudia na záver svojej kariéry", která nás upomínají nejen na nepříliš zdařený projekt, ale vůbec na závěrečnou fázi naší civilizace, ve mně evokují vzpomínku na tyto verše:
"Až dodnes já však nevěděl,
nevěděl, co dnes vím:
smutek všech lidí starých dob
taky že smutkem mým..."
/Zpěvy staré Číny/

Jk_referendum

Jan Kopecký - sociolog, Wien

Ó, dušemojespřízněnádokoncei´MilanaPetraska´duchempřevyšující... Neděle, 16.Prosince 2012, 15:31:45

"...že se sami staneme obětí misionářství někoho jiného..." --tojeúplněPŘESNĚtovočemten´Canfora´píše--

(© Chardonnay ročník 2011 – Produit de France)

* Koukejme na ně, Číňany jedny! ... *

(díky Tobě Jane Křtiteli Jelínku AKA Hanuši Jelínku:
http://cs.wikipedia.org/wiki/Hanu%C5%A1_Jel%C3%ADnek)

Registrovaní i neregistrovaní křesťané nezřídka trpí bludem, že vynalezli úplně všechno "lidské" - včetně lidské sounáležitosti... (⟹Patočka: Evropa a doba poevropská)

---

Franz Blei (a Albert Paris von Gütersloh) :

"Es lebe der Kommunismus und die katholische Kirche!"

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.