Strať mládeže

Michal Havran

Do Banskej Štiavnice sa dá dostať autom z viacerých smerov: cez Hodrušu a Hámre, po rozbitých cestách, cez Vyhne, po rozbitých cestách, cez Sklené Teplice, po rozbitých cestách, cez Kozelník, po rozbitých cestách, a cez Pukanec, po rozbitých cestách.

Ak nie ste nórsky kráľovský pár alebo princ Charles, a teda šanca na to, že by ste mohli pristáť helikoptérou pod Kalváriou a vyhnúť sa tak pohľadu na umierajúcu hodrušskú dolinu, osadu pri Červenej studni a zdevastovanú prepriahaciu stanicu hostinca v Kozelníku, neostáva nič iné ako vlak.

A prísť vláčikom z Hronskej Dúbravy, idúcim viaduktmi cez lúky, okolo starých baníckych osád a ponad potok do mesta - svetového dedičstva ľudstva UNESCO, to je niečo! Vystúpiť na staničke, pozrieť si výstavu Erika Šilleho alebo Pala Čejku ponárajúceho sa v obleku do tajchu, zájsť si do Art Café a povedať si, že toto je miesto, ktorému ľudstvo, vo všetkej svojej nenávisti, popri vojnách a podvodoch priznalo mimoriadne postavenie, je životodarné. No podľa ministerstva sa prevádzkovať vlak do mesta UNESCO na Slovensku neoplatí.

Trať postavilo 20-tisíc mládežníkov krátko po vojne vo viere, že ich vlak zavezie do blízučkej šťastnej budúcnosti. Vláčik je svedectvom nádejí a sklamaní z minulého režimu, jeho stav a výzor sa zhoršoval spolu s tým, ako v 70. rokoch vyprchala z minulosti túžba po budúcnosti. Dnes ho využívajú turisti, študenti z novej hudobnej vysokej školy, prvej odvtedy, čo niekto rozhodol, že staré banícke mesto už vysoké školy nepotrebuje. A ľudia, čo pracujú vo Zvolene.

Podobný osud už poznala Muránska strela - tepna zničeného Gemera, odstavená Jánom Figeľom. Nečudoval by som sa, keby ministerstvo rozhodlo, že vláčik z Dúbravy do Kremnice, vybudovaný talianskymi inžiniermi pred 140 rokmi, je takisto zbytočný. Neviem, načo chodia úradníci a minister do Bruselu počúvať všetky tie pekné prezentácie o integrovanej doprave, o odťažení ciest a presunoch dopravy na železnice a či si kladú otázku, prečo v Londýne alebo v Paríži chodí do práce viac ľudí vlakom ako autom.

Takéto rozhodnutia len umocňujú pocit, že Slovensku chýba akákoľvek koncepcia toho, kde a ako to vlastne chceme žiť. Diaľnice sú nedostavané, vlaky a stanice vyzerajú v mnohých prípadoch ako trestanecké zariadenia štvrtej kategórie. Neexistuje žiaden ambiciózny program prepojiť strednú Európu rýchlovlakmi. Modernizácia tratí je neviditeľný proces s pochybnými ťahmi a mnohé časti Slovenska, odpojené od vlakov, ako naposledy región v okolí gemerského Hodejova, strácajú kontakt so zvyškom krajiny. Železnica bola vždy najdôležitejším článkom integrácie štátov- Francúzsko si primklo vzdialené regióny vlakmi TGV.

Čistá, dostupná a bohatá železničná sieť predstavuje skutočnú, viditeľnú sociálnu mapu krajiny a foriem našej súdržnosti. Rušiť vlaky, ktoré vedú z čias tratí mládeže do UNESCO, nebrať do úvahy životné prostredie, tváriť sa, že na nič nemáme, keď máme milióny na neexistujúce služby, je prejavom toho, že slovenskí politici už dávno stratili schopnosť vnímať verejný záujem vo všetkých jeho historických a emocionálnych rozmeroch.