Financializácia financializácie, alebo vek derivátov

Žijeme v době, kdy finance nabyly formu objektivní reality a slouží jako měřidlo úspěchu dané společnosti. Namísto problémů reálných se tak soustředíme na řešení problémů finančních. Ty by však neměly zastínit další výzvy současnosti.

V kultovom filme The Matrix sa mladý hacker Neo zobudí zo sna pri svojom pracovnom stole a po otvorení dverí má dodať disk, ktorý schováva v knihe Simulacra and Simulation od Jean Baudrillarda. Režiséri filmu bratia Wachowskí túto knihu nepoužili náhodne, ale skôr ako základný kameň pre svoj koncept simulovanej reality.

Zaujímavé je, že The Matrix sa dá interpretovať tiež ako analógia na prítomnosť. Aj samotný Baudrillard sa domnieva, že v neskorej kapitalistickej postmodernej spoločnosti sa tzv. simulacrum (reprezentácia, alebo obraz originálu) vytvorí ako to prvé a identické, ešte pred samotným originálom. V následnej fáze je nemožné rozlíšiť originál od simulakra, čiže rozdiel medzi realitou a jej reprezentáciou sa stráca a realita sa priamo derivuje zo simulácie, ktorá sa nezakladá na ničom inom, ako na simulácii samotnej.

Problém s  hľadaním a rozlišovaním reálneho a identického v postmodernej kultúre je dnes asi najbadateľnejší v moderných financiách. Zrejme asi neviete, čo je to CDO na druhú, a ak áno, tak sa zrejme už istý čas pohybujete vo svete derivátov a štruktúrovaných produktov. Pre tých, ktorým sú tieto výrazy neznáme, ale aj tak platí, že sa v tomto „derivovanom“ svete už dávno nachádzate. Na každú hlavu virtuálne pripadá vyše 180 000 eur (spolu je to približne 20-násobok svetového HDP) z celkového objemu týchto kontraktov. Väčšina z nich sa sústredí v krajinách s rozvinutým finančným systémom, čiže hypotetická hodnota na obyvateľa EÚ je zrejme ešte oveľa vyššia.

Derivát je v podstate kontrakt o presune určitej čiastky aktív za určitých okolností. V prípade splatnosti i veľmi malej čiastky z tejto obrovskej sumy znamená veľké riziko pre celý virtuálny finančný systém. Čiže ide o akési reálne nebezpečenstvo vo virtuálnom svete.

Čo je možno ešte zaujímavejšie, je fakt, že značná časť derivátov nie je ani derivátom reálneho produktu, tovaru, alebo podielu v spoločnosti. Často je samotný derivát syntetizovaný z iných finančných produktov a derivátov. V moderných financiách už dávno nejde o naviazanosť na niečo identické, alebo reálne – moderné finančné produkty často nepotrebujú priamu referenciu na realitu a bohato si vystačia s virtuálnym simulakrom.

Bohatstvo, virtuálne bohatstvo a  dlhy
Otázky súvisiace s realitou a simuláciou v ekonomike a financiách majú pomerne dlhú históriu. Asi najnadčasovejšou analýzou k tejto téme je kniha Bohatstvo, virtuálne bohatstvo a dlhy (1933) od nositeľa Nobelovej ceny za chémiu Frederika Soddyho. V tejto knihe Soddy prezentuje tézu, že v modernej ekonomike v zásade existujú dve formy bohatstva: reálne (stroje, ropa, budovy a pod.) a virtuálne (peniaze, dlhy a iné finančné inštrumenty). Najvážnejší problém pri alokovaní zdrojov je časté zamieňanie oboch pojmov.

Reálne bohatstvo podlieha entropii v rámci fyzikálnych zákonov termodynamiky – toto bohatstvo sa stráca vplyvom fyzikálnych procesov a rast tohto bohatstva je často obmedzený. Na druhej strane virtuálne bohatstvo v podobe finančných aktív a pasív (dlhov) nepodlieha zákonom termodynamiky, ale iba matematickým zákonom (úročeniu), kde v princípe neexistuje limit na rast.

Fundamentálne otázky a problémy dnešnej finančnej civilizácie sa vnímajú skôr ako finančno-účtovné (virtuálne) a nie ako niečo reálne (ekológia, demografia a suroviny). Aj riešenie finančných kríz v podobe praktických politík sa väčšinou limituje len na finančné nástroje a finančné reformy.

Slavoj Žižek v tejto súvislosti zaujímavo poznamenal, že počas ekologickej krízy v Mexickom zálive sa prezident USA vyjadroval k tomu, koľko bude musieť BP zaplatiť za škody spôsobené ich vrtom, a nie k tomu, ako fyzicky riešiť danú ekologickú situáciu. Problém s vrtom sa neprezentoval ako problém zamorenia pobrežia a zálivu, ale skôr ako účtovný výkaz. Pes je zakopaný ale asi v tom, že žiadne množstvo účtovných operácii neprinavráti život a nenapraví reálne škody na životnom prostredí.

Financie – dobrý služobník, ale zlý pán
Vznik prvých moderných financií sa datuje od roku 1609, kedy v Amsterdame vznikla de facto prvá centrálna banka (Bank of Amsterdam), ktorá voľne vydávala prvé bankové peniaze výmenou za depozity zlata a striebra v banke. Striebro a zlato bolo voľne zameniteľné za bankové peniaze, ktoré boli plné kryté depozitami drahých kovov. To predstavovalo na tú dobu veľmi progresívnu monetárnu politiku.

Problémom však bolo, že v tom čase sa do Európy dostali množstvá striebra a zlata z Južnej Ameriky a Japonska, ktoré sa rýchlo pretavili cez amsterdamskú banku do nových bankoviek. To viedlo k jednej z prvých veľkých bublín – k Tulipánovej mánii z rokov 1636-37. Ďalším problémom bolo aj to, že určití klienti mohli mať na svojom depozitnom účte mínus (od roku 1657) a Bank of Amsterdam taktiež začala poskytovať pôžičky pre holandskú Východoindickú spoločnosť. V roku 1790 došlo k de facto znárodneniu dlhov banky, čo bol asi aj prvý tzv. bail-out.

Objem kreditu a peňazí nie vždy zodpovedajú reálnej schopnosti ekonomiky produkovať. Iba samotná zmena monetárneho systému nemôže znamenať riešenie reálnych problémov, ale iba tých monetárnych, spojených s cenovou stabilitou a dopytom; určite však nie s fyzickou transformáciou energie a materiálov v reálne produkty a služby.

Kredit a dlh je v súčasnosti prakticky nelimitovaný. V prípade jeho naviazania na drahé kovy na druhej strane zase hrozí manipulácia s objemom kovov tak, ako v prípade amsterdamskej banky v 17. storočí. Otázne je teda, či sa svet virtuálnych peňazí a bohatstva vie harmonizovať s fyzickou realitou.

Nakoniec, čo je reálne? Reálny je dlh vo forme devastácia životného prostredia a nadmerná spotreba prírodných zdrojov (často označované ako externality) a nie účtovná položka. Reálne bohatstvo je fyzická a ľudská infraštruktúra, prírodné bohatstvo, a nie virtuálny kontrakt na splatenie určitého množstva bankových kreditov, či už ide o dlhy, alebo deriváty.

Čo v čase, keď financie nadobudnú formu objektívnej reality a slúžia ako meradlo úspechu, alebo neúspechu danej civilizácie? Čo v čase, keď civilizácia rieši problém finančný, namiesto aby sa sústredila na tie reálne? V takejto situácii asi človeka napadne, či je súčasná finančná kríza reálnou alebo simulovanou sociálno-kultúrnou konštrukciou. Bez ohľadu na to, aká je odpoveď a bez zľahčovania vážnosti finančnej krízy – netreba zabúdať na reálne problémy v oblastiach ekológie, demografie, prírodných zdrojov. Jednou z najväčších výziev súčasnosti ale je určite začať rozoznávať reálne hodnoty a riziká od tých virtuálnych.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (1 příspěvek)

Miroslav Tejkl - Chrudim IV.

Středa, 20.Června 2012, 13:02:2


Pokud výsledkem fungování ekonomického mechanismu bude reprodukce vytížení kapacit a práce, pokud pracovní síla oslabí svůj charakter soukromého nákladu a nákladový charakter přírodních zdrojů naopak výrazně stoupne, neměla by být inflace problémem, i kdyby míra rovnosti ve společnosti vzrostla.

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.