Mýtus konkurencieschopnosti a kríza v eurozóne

Chceme-li zachránit eurozónu v současné podobě, musíme se přenést přes mýty o konkurenceschopnosti a fiskální neodpovědnosti. Zároveň musíme pochopit, že problémy eurozóny vyplývají z měnové politiky a institucionálního uspořádání.

Ešte v roku 1994 varoval Paul Krugman pred nezmyselnosťou abstraktného konceptu konkurencieschopnosti medzi krajinami a aj pred nebezpečenstvom ovládnutia ekonomickej politiky týmto konceptom. Vysvetľoval, že je chybné prirovnávať ekonomické vzťahy medzi krajinami ku konkurencii medzi obchodnými spoločnosťami.

Za prvé, obchodná spoločnosť, ktorá neobstojí na trhu, prestáva existovať. Krajiny môžu byť spokojné alebo nespokojné so svojim ekonomických výkonom, ale – na rozdiel od obchodných spoločností – nemôžu zaniknúť.

Za druhé, Krugman empiricky poukazuje na fakt, že rast životnej úrovne krajín je takmer výlučne determinovaný rastom domácej produktivity (a to bez ohľadu na vývoj produktivity v iných krajinách). Nie je dôvod sa napríklad domnievať, že ekonomický rozmach Japonska v druhej polovici 20. storočia negatívne ovplyvnil životný štandard vo vyspelých ekonomikách. Ak vyššia produktivita zvýši mzdy v Japonsku, mzdy v Spojených štátoch a v Európe ostanú s najvyššou pravdepodobnosťou neovplyvnené.

Ako je to možné? Znova, krajiny si nekonkurujú tak ako obchodné spoločnosti. Coca-cola a Pepsi sú takmer čistí rivali: Iba malá časť tržieb Coca-coly sa dá pripísať zamestnancom Pepsi a iba malá časť tržieb Pepsi sa dá pripísať zamestnancom Coca-coly. Ak je Coca-cola úspešná, bude to do veľkej miery na úkor Pepsi.

Ale to neplatí pre hlavné ekonomiky sveta. Tieto krajiny síce predávajú produkty, ktoré medzi sebou konkurujú, ale zároveň predstavujú pre seba exportné trhy a dodávateľov dôležitých importov. Ak sa teda napríklad darí európskym ekonomikám, nebude to pravdepodobne na úkor americkej ekonomiky, keďže americká ekonomika bude mať k dispozícií väčší exportný trh a kvalitnejšie a lacnejšie importy. Inými slovami, medzinárodný obchod nie je hra s nulovým súčtom.

Prečo je ale mýtus konkurencieschopnosti tak všeobecne rozšírený a zároveň nebezpečný? Podľa Krugmana jedným z dôvodov bolo, že dával politikom možnosť maskovať skutočné ekonomické problémy a zároveň umožňoval ľahšie presadzovať rôzne politiky. Tie často mohli byť užitočné na zvýšenie domácej produktivity – ako príklad môžu poslúžiť investície do školstva, vedy a výskumu. Na druhej strane, podriadenie ekonomickej politiky doktríne konkurencieschopnosti mohlo viesť napríklad k škodlivému protekcionizmu.

Je Krugmanovo varovanie aktuálne aj dnes, keď eurozóna zažíva hlbokú krízu? Angela Merkelová sa nedávno vyjadrila, že kľúčom k riešeniu krízy v eurozóne sú vyrovnané rozpočty a otázka konkurencieschopnosti. A najmä v súvislosti s vysokými deficitmi bežného účtu periférie a prebytkami Nemecka (a jadra eurozóny všeobecne) sa hovorí o probléme nekonkurencieschopnosti periférie.

Táto interpretácia nerovnováhy v rámci eurozóny ako následku akéhosi zlyhania periférie v medzinárodnej súťaži zapadá do folklóru iných mýtov o kríze v eurozóne – o rozpočtovej nezodpovednosti ako príčine krízy (1,2,3) alebo dokonca o lenivosti južanských národov – ale nemá nič spoločné so skutočným vznikom nerovnováhy na bežných účtoch v rámci eurozóny. Zároveň je nebezpečná, lebo podsúva celé bremeno nastolenia rovnováhy v rámci eurozóny na perifériu a to nie je len nákladná stratégia čo do ekonomických a sociálnych nákladov na periférii, ale je to zároveň aj stratégia, ktorej úspech vôbec nie je zaručený.

Prečo nemožno deficity bežného účtu považovať za prejav zlyhania periférie v konkurečnom boji? Z jedného prostého dôvodu: Stav bežného účtu z dlhodobého hľadiska (a v prípade voľne plávajúcich kurzov aj z krátkodobého) je zrkadlovým obrazom stavu kapitálových tokov. Ak napríklad deficity bežného účtu sú prefinancované priamymi zahraničnými investíciami do exportných odvetví, len ťazko možno hovoriť o nekonkurencieschopnosti danej krajiny.

Áno, v prípade periférie eurozóny sa do väčšej miery jednalo o špekulatívne kapitálové toky, ktoré živili realitné bubliny a viedli k priehrievaniu ekonomík periférie s relatívnym nárastom cien a miezd voči Nemecku a jadru eurozóny. Lenže aj tu je kľúčové slovíčko udržateľnosť a nie konkurencieschopnosť. A s výnimkou Grécka, kde bola nezodpovedná fiškálna politika skutočne problémom, vlády periférnych ekonomík vzhľadom na členstvo v eurozóne mohli len ťažko zabrániť tomuto vývoju.

Ako som argumentoval v minulom príspevku, veľkú úlohu pri náraste tejto nerovnováhy zohralo euro a spoločná menová politika. Napriek istej konvergencii pred zavedením eura rozdiely medzi perifériou a centrom sa nikdy nepodarilo eliminovať. Naopak, konvergencia úrokových mier na nízku nemeckú úroveň po zavedení eura a v priemere vyššia inflácia periférnych ekonomík znamenala, že reálne urokové miery na periférii boli veľmi nízke – to stimulovalo úverovú expanziu, rast HDP, cien a miezd a viedlo k postupnému nárastu deficitov bežného účtu.

Vzhľadom na to, že ECB cieľuje priemernú infláciu v eurozóne, tento vývoj nepredstavoval pre ECB problém. Bez možnosti zvýšiť úrokové sadzby však vlády periférnych krajín nemali efektívny nástroj na zastavenie priehrevania ekonomiky, nakoľko ani rozpočtové prebytky Írska a Španielska nestačili na zvrátenie tohto vývoja.

Podobne v prípade prebytkov na bežnom účte Nemecka nie je na mieste hovoriť o nejakej vysokej konkurencieschopnosti Nemecka. Nemecká ekonomika patrí síce k najproduktívnejším ekonomikám sveta, ale hodinová produktivita práce je vyššia vo Francúzsku, ktoré ma deficit na bežnom účte. Podobne rast produktivity práce dosahoval v Nemecku iba priemerné európske hodnoty. Inými slovami, neexistuje tu žiadny vzťah medzi pozíciou bežného účtu a produktivitou.

V prípade nemeckých prebytkov skôr ide o neschopnosť investovať domáce úspory v rámci Nemecka. Práve tá viedla k veľkým kapitálovým tokom z Nemecka na perifériu. Znova – významnú úlohu tu zohrala spoločná menová politika, keď pri nízkej nemeckej inflácii reálna úroková miera v Nemecku bola vysoká, čo po vzniku eura viedlo k chronicky slabému domácemu dopytu.

Vysoká nezamestnanosť v dôsledku slabej domácej ekonomiky prinútila nemeckých zamestnancov akceptovať situáciu, keď rast miezd bol konzistentne nižší ako rast produktivity práce, čo viedlo k poklesu reálnych jednotkových nákladov práce (tie vyjadrujú vzťah medzi mzdami a produktivitou) a stimulovalo tak nemecké exporty.

Podobne neistota spojená so slabým trhom práce viedla k nárastu miery úspor domácností. Zároveň stagnácia miezd zvýšila ziskovosť podnikov, čo viedlo k vyšším úsporam aj na podnikovej strane. Nemecko však nebolo schopné tieto úspory investovať v rámci domácej ekonomiky a prebytky na bežnom účte teda iba reflektovali odliv kapitálu.

V skratke, vysoké prebytky na bežnom účte nepoukazujú na vysokú dynamiku nemeckej ekonomiky. Rast nemeckej ekonomiky bol vačšinu obdobia po vzniku eura pomalý a Nemecko prispelo k rastu eurozóny len skromne. V skutočnosti sa Nemecko spoliehalo na rast ťahaný exportom, pričom dopyt po nemeckých exportoch prichádzal do veľkej miery práve z periférie, ktorá prežívala bublinový rast… okrem iného financovaný napr. práve kapitálom z Nemecka.

Spľasnutie bubliny a zastavenie kapitálových tokov však uvrhli perifériu do ťažkej recesie spojenej s krízou bankového sektora a postavili ich pred problém, ako obnoviť rovnováhu platobnej bilancie. Problémom periférie však nie je konkurencieschopnosť, ale fakt, že euro pri súčasnej politike ECB, ktorá cieľuje nízku mieru inflácie, pôsobí ako menová kazajka brániaca nastoleniu rovnováhy platobnej bilancie cez pokles nominálneho kurzu a znemožňuje použitie voľnejšej menovej politiky na podporu ekonomík periférie.

Že takáto situácia môže nastať v menovej oblasti, ktorá nefunguje optimálne (1,2), nie je nič nové a problému sa venoval už v roku 1961 zakladateľ teórie optimálnych menových oblastí Robert Mundell. V prípade, že v rámci menovej oblasti nastane nerovnováha platobnej bilancie, spoločná menová politika nemôže stabilizovať oba regióny naraz.

Ak sa rozhodne cieľovať nízku infláciu, prenesie bremeno nastolenia rovnováhy na deficitné krajiny, kde bude tlak na pokles miezd a cien. Keďže však ceny a mzdy sú nepružné smerom nadol, tento pokles môže nastať len pomaly a bolestivo za cenu recesie a nezamestnanosti v deficitných krajinách. Nanešťastie sa táto stratégia internej devalvácie ukázala ako veľmi pomalá a nie je isté, či eurózona v súčasnej podobe môže prežiť dostatočne dlho bez zmeny tejto politiky.

Alternatívou je pripustiť vyššiu infláciu v jadre eurozóne, čo by znížilo tlak na pokles cien a miezd na periférii a zároveň podporilo ekonomiku periférie a zákonite zmiernilo aj fiškálne problémy. Napriek hlasom z nemeckej centrálnej banky, že je ochotná pripustiť vyššiu infláciu v Nemecku, oficiálna politika ECB ostáva nezmenená, trhom očakávaná miera inflácie v Nemecku dosahuje veľmi nízke hodnoty a to neveští nič dobré pre budúcnosť eurozóny.

Ak chceme teda zachrániť eurozónu v súčasnej podobe, musíme v prvom rade prestať moralizovať a preniesť sa cez nebezpečné mýty o konkurencieschopnosti a fiškálnej nezodpovednosti. Zároveň musíme pochopiť, že problémy eurozóny sú do veľkej miery problémom menovej politiky a inštitucionálneho usporiadania a prijať nevyhnutné zmeny – zvýšenie inflačného cieľa v eurozóne, európske dlhopisy alebo prípadne akceptovať vyššiu angažovanosť ECB pri riešení dlhovej krízy v eurozóne.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.