Tí, čo nemajú

Je ťažké predpovedať, v ktorom bode sa znechutená pasívna väčšina zmení na nahnevanú väčšinu. A aký bude charakter výbuchu. Môže byť inkluzívny, žiadajúci rovnaké práva pre všetkých. Rovnako však môže byť postavený na exkluzívnych identitách.

Politickú atmosféru v Európe postupne ovláda strach. Strach zrodený z rastúceho poznania, že súčasný politický kurz povedie ku katastrofe a neschopnosti ho zmeniť.

Situácia sa v niečom nebezpečne podobá na tridsiate roky 20. storočia. Snívame o minulých "zlatých časoch" a tým priznávame, že dobre už bolo. To najlepšie, v čo dúfame, je návrat k ich odleskom z obdobia tesne pred krízou. Európsku politickú scénu začínajú ovládať nebezpečné reflexy. Oportunisti, podľa ktorých si môžeme uchovať zvyšky "nášho spôsobu života", ale len za vysokými múrmi. Maloburžoázna utópia, ktorá drží nebezpečných barbarov bezpečne za bránami a vylúči "parazitov".

Vedľa nich stoja extrémisti ohrozujúci základy európskych demokracií. V rastúcom počte krajín už nie sú uzavretí v politickom gete. Sú akceptovanou súčasťou mainstreamu, niekedy ako potrebný koaličný partner, inokedy ako užitočný zdroj voličských hlasov. Akoby sme sa vracali do čias, keď ekonomické elity považovali za prijateľnejšie spojenectvo s protofašistickými silami, než by akceptovali rekonfiguráciu sociálno-ekonomických vzťahov. Bez ohľadu na historické skúsenosti to považujú za "dočasné spojenectvo", ktoré im umožní prepísať spoločenský kontrakt, ktorý bol základom povojnovej stability v Európe.

Generácia nastupujúca na trh práce vstupuje do života prekliato podobnému hobbesovskej predstave "prirodzeného stavu": biedneho, nepekného, surového a krátkeho. V tomto svete niet miesta pre verejný priestor, pretože neexistuje verejný záujem. "Štát" nie je pomocou v čase núdze, garantom stability, ale nepriateľom, inštitucionalizovanou lúpežou. Myslenie ovláda idea "zlej prirodzenosti človeka". A životným ideálom vyššej strednej triedy – zvyšku širokej strednej triedy, ktorá bola chrbtovou kosťou európskej demokracie – je zlatá klietka ohradených a strážených štvrtí, z ktorých ľudia vyrážajú do nebezpečného sveta len v silných a spoľahlivých autách. Prieskumy v rôznych európskych krajinách ukazujú nielen rastúcu nerovnosť, ale aj klesajúcu mieru vertikálnej sociálnej mobility. Ak sa narodíte ako chudobný, dnes máte omnoho vyššiu šancu, že takým aj zostanete. A rovnako vaše deti.

Je ťažké predpovedať, v ktorom bode sa znechutená pasívna väčšina zmení na nahnevanú väčšinu. A aký bude charakter výbuchu. Môže byť "občiansky", inkluzívny, žiadajúci rovnaké práva pre všetkých. Rovnako však môže byť netolerantný, postavený na exkluzívnych identitách. Rozhodujúce bude, či Európa nájde odpoveď na krízu, ktorá by na európskej úrovni rekonštruovala to, čo je na národnej nenávratne stratené.

Sancho Panza v Donovi Quijotovi hovorí, že "v tomto meste žijú len dve rodiny: tí, ktorí majú, a tí, ktorí nie". Súdiac podľa posledných vyhlásení si európske politické špičky začínajú uvedomovať, že tej druhej nemožno donekonečna uťahovať opasky s prísľubom svetlých zajtrajškov. Už len aby sa čo najskôr zbavili predstavy, že európsky sociálny model, vyrovnávajúci životné šance tých, čo majú, a tých, čo nie, možno nahradiť deklaráciami o "raste a pracovných miestach".

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.