Druhý pilier može pomocť

Rozpočtová politika na Slovensku má poměrně jasně definovaný rámec. Nový zákon o rozpočtové odpovědnosti bude brzdit tvorbu schodků ve veřejném rozpočtu a zadlužování.

Rozpočtová politika na Slovensku má pomerne jasne definovaný rámec. Nový ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti bude brzdiť tvorbu schodkov vo verejných rozpočtoch a zadlžovanie. Rovnaký záväzok nám vyplýva z rozpočtových pravidiel EÚ. Okrem toho by deficitné hospodárenie mohli „trestať“ aj finančné trhy – zvýšením nákladov financovania slovenského dlhu.

Zaujímavé je, že zákon o dlhovej brzde pripravili a presadili tí istí autori, ktorí sa naň v aktuálnej štúdii o návrhoch rozpočtovej konsolidácie odvolávajú ako na prirodzenú súčasť vesmíru. Ale čo už, dá sa to brať aj ako lekcia z dlhodobého účinného presadzovania politiky.

Duo poradcov na ministerstve financií Ódor-Horváth je zaujímavé ešte v inom ohľade. Na rozdiel od mnohých dogmatických kazateľov rozpočtovej zodpovednosti si uvedomujú, že nadmerné škrtanie môže viesť k recesii. Tento ich paradox som dávnejšie komentoval tu. Nedávno ho opäť pripustil Michal Horváth, keď zvažoval, či by nebolo rozumnejšie povoliť Španielsku odklad v znižovaní deficitu. Škoda, že ostáva len pri nepatrnej schizofrénii a tieto úvahy autori iba málo zohľadňujú vo svojich minulých a súčasných návrhoch rozpočtovej politiky.

Každopádne, hra dnešných dní sa volá rozpočtová konsolidácia. Citovaná štúdia ponúka v tejto oblasti niekoľko zaujímavých a na slovenské pomery progresívnych návrhov. Ale na druhej strane tiež obsahuje v mnohých ohľadoch konzervatívne a regresívne návrhy. Sumár pre rodiacu sa vládu: Povedať „nevyhneme sa zvyšovaniu daní“ nerovná sa sociálnodemokratická hospodárska politika.

Nie je tu priestor podrobne hodnotiť každé jedno navrhované opatrenie. Ak však budeme za dané brať mlynské kamene rozpočtových pravidiel EÚ na jednej strane, a volebný program vládnuceho Smeru-SD na druhej strane, tak z krátkodobého hľadiska bude potrebné niektoré opatrenia zo zoznamu vypustiť a pridať iné (razantnejšie zvýšenie korporátnych daní, zlepšenie výberu daní, zdanenie dividend atď.).

Zo strednodobého hľadiska je ale najdôležitejšie aj tak zamerať sa na jedno konkrétne opatrenie (a prioritou bude kvantifikovať jeho možný prínos), ktoré by rozpočtovú situáciu výrazne zlepšilo. Totiž redukciu resp. zrušenie tzv. druhého dôchodkového piliera. Autori majú v zásade tri dôvody proti prijatiu tohto opatrenia – štatistické metodiky EÚ, zvýšenie implicitného dlhu a starnutie obyvateľstva.

Pravidlá Paktu stability a rastu neberú pri posudzovaní štrukturálneho deficitu do úvahy finančné operácie súvisiace s dôchodkovými reformami. Skresanie II. piliera by tak Slovensku z hľadiska štatistiky nepomohlo (hoci ani toto nie je isté – aj samotný M. Horváth pripúšťa situácie, kedy by Brusel redukciu II. piliera akceptoval za súčasť rozpočtovej konsolidácie). Ak však autori štatistické výnimky a triky nepovažujú za smerodajné napr. v prípade metodiky posudzovania projektov PPP1, nie je dôvod, aby hrali rolu v oblasti dôchodkov.

Podstatné sú tri veci. Po prvé, súkromný II. pilier je neefektívny a vo svojej podstate zbytočný. Po druhé, je nákladný a jeho redukcia by reálne priniesla štátnej kase príjmy (aj keby sa nijako neodrazila na vykazovanom štrukturálnom deficite). Po tretie – a ak platí to, čo tvrdí v rozhovore M. Horváth – ak bude redukcia súčasťou komplexného a uveriteľného plánu konsolidácie dôchodkových financií, EÚ ju možno aj v štatistike formálne akceptuje.

Implicitným dlhom dôchodkového systému strašili už najväčší sociálni reformátori – hayekovci a Ľ. Kaník (kvantifikoval ho neprekvapivo Ľ. Ódor). Koncept v stručnosti hovorí nasledovné: V priebežnom dôchodkovom systéme sa vyplácajú súčasné dôchodky z odvodov pracujúcich, a pracujúci tým získavajú nárok na dôchodky v budúcnosti. Štát si tak vytvára do budúcnosti záväzok, na ktorý aktuálne nemá financie. Toto má byť ten implicitný dlh.

Nie je podľa tejto logiky ale implicitným dlhom akýkoľvek budúci výdavok vlády vyplývajúci zo spoločenskej dohody a fungovania štátu? Sú ním výdavky na bezpečnosť, vedu, školstvo, verejné investície? Veď na ne sa budú zdroje vyberať tiež len priebežne, z budúcich daní. Je existencia takéhoto implicitného zadlženia štátu dôvodom na privatizáciu týchto oblastí? Kam až sa dá absurdná logika implicitného dlhu dotiahnuť?

Analytická užitočnosť konceptu implicitného dlhu je v prípade dôchodkového systému nulová. Poslúžil ale dobre – zdanlivo fundovane „iba“ preklasifikoval implicitný dlh na explicitný, a tak prispel k demontáži a privatizácii dôchodkového systému.

Konštruktívne by sa dala logika implicitného zadlženia využiť iba jedným spôsobom. Keby jej cieľom bolo upozorniť na nesúlad medzi prognózovanými príjmami a výdavkami v danej oblasti a zároveň formulovať opatrenia na zvrátenie situácie. Hoci v prípade dôchodkového systému kvôli starnutiu obyvateľstva finančná neudržateľnosť môže hroziť, zavedenie druhého piliera ju nijako nevyriešilo a ani z princípu nemôže (hlavné argumenty som dávnejšie uviedol tu).

Summa summarum, fondový pilier dôchodkového systému treba čo najviac obmedziť. A jednoznačne áno – treba zaviesť komplexné reformy, ktoré reálne prispejú k udržateľnosti financovaniu dôchodkov v budúcnosti. Už sme o nich veru písali.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.