Samit Zeme 20 rokov po – kde je ten trvalo udržateľný rozvoj?

V roce 1992 se uskutečnil v Riu de Janeiru summit o budoucnosti životního prostředí v kontextu ekonomického a sociálního vývoje. Svět tehdy působil jako optimistické místo pro život. Jak to vypadá dnes?

V roku 1992 sa uskutočnil v Rio de Janeiro samit Zeme o budúcnosti životného prostredia v kontexte ekonomického a sociálneho vývoja. Svet vyzeral ako optimistické miesto pre život. Padla železná opona a zmizla (akokoľvek pochybná, ale predsa) alternatíva. Kapitalizmus sa rovnal ľudským právam a voľný trh sa tváril ako univerzálne riešenie. Zdalo sa, že sme objavili všetky odpovede. Fukuyama písal o konci histórie, krajiny východného bloku žili v ilúzii šťastných zajtrajškov. Aj na tejto vlne zmien došlo ku globálneho konsenzu a v Riu sa pristúpilo k Rámcovým dohovorom OSN o biodiverzite, dezertifikácii a hlavne o zmene klímy.

O približne 100 dní sa 20. júna začne Svetový samit Zeme, ktorý nesie podtitul Rio plus 20 – Konferencia o trvalo udržateľnom rozvoji. Dobrý dôvod na krátke zamyslenie, čo sa za tých 20 rokov zmenilo, čo môžeme v dnešnej konštelácii globálnych a lokálnych environmentálnych trendov očakávať a kde je ten trvalo udržateľný rozvoj, ktorý bol sloganom už pred dvoma desaťročiami.

Pri pohľade na vývoj v rôznych oblastiach životného prostredia vidíme nárast priemyselných emisií, odpadov, či exhalátov. Klesá počet druhov, miznú ekosystémy. V roku 1992 žilo na svete približne 5,2 miliardy ľudí. Dnes je to asi sedem miliárd. Nie vždy sú trendy viditeľné z okna našich príbytkov.

Miznú dymiace komíny fabrík na Orave a Hornej Nitre, ale neklesá naša spotreba prírodných zdrojov. Využívame rastúce množstvo tovarov a služieb a v momente, keď kríza zníži ich spotrebu, upadáme do paniky. S prekvapením sledujeme neuveriteľnú mieru devastácie životného prostredia v rozvíjajúcich sa ekonomikách Ázie. Zvyčajne na televíznych prijímačoch, ktoré odtiaľ dovážame. Máme viac áut, elektronických prístrojov a hračiek, ale zažívame obavy o budúcnosť našich pracovných miest.

Spotreba surovín pritom rastie za cenu environmentálnych externalít, ktoré sa týkajú všetkých fáz výroby tovarov, od ťažby surovín, spracovania až po manažment odpadov. Obrovské množstvo literatúry, správ medzinárodných organizácií a vládnych i mimovládnych think-tankov popisuje akceleráciu environmentálnych problémov a krízový stav.

Napriek deklarovanej snahe mnohých štátov o posun smerom k väčšej výrobe energie z obnoviteľných zdrojov a znižovaniu spotreby fosílnych palív sú globálne trendy znepokojujúce. Medzinárodná agentúra pre energiu odhaduje, že podiel fosílnych palív na celkovom náraste spotrebovanej energie dosiahne až 77 % celkového balíka. Podľa Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD) vzrastie pri súčasnej rýchlosti ekonomickej globalizácie v budúcich dvadsiatich rokoch spotreba fosílnych palív o 60 %, čo bude predstavovať 83 % celkového zvýšenia spotreby energie do roku 2030. Emisie CO2 z výroby energie medzi rokmi 2004 a 2030 vzrastú podľa odhadov o viac ako 50 %.

Kjótsky protokol, ktorý vzišiel z rámcovej dohody o zmene klímy, končí v roku 2013 svoju platnosť. Ekonomická kríza a neschopnosť nájsť akýkoľvek prijateľný kompromis momentálne naznačujú tichú dohodu vlád, že do roku 2016 nedôjde k prijatiu žiadnej novej dohody. Aj tento dátum by ale znamenal, že najskôr by nadobudla účinnosť niekedy v roku 2020. To by prakticky znamenalo, že možnosť stabilizácie globálneho oteplenia pod 2°C (deklarovaný cieľ) je nenávratne stratená.

Prínos Samitu zeme 2012 k hľadaniu riešení je otázny. Aby sme pochopili prečo, musíme začať kritickým pohľadom na samotný termín trvalo udržateľný rozvoj, ktorý sa nám prezentuje ako vízia už od čias, keď ho v roku 1987 vágne zadefinovala Správa Svetovej komisie pre životné prostredie a rozvoj (tzv. Brundtlandovej komisia) ako „rozvoj, ktorý vychádza v ústrety potrebám súčasných generácií bez toho, aby robil ústupky na úkor budúcich generácií a napĺňania ich potrieb.“

Ak sa dnes pozrieme na akýkoľvek programový dokument medzinárodných organizácií alebo vlád, tak potreby súčasných a budúcich generácii má v podstate riešiť rast. Napríklad „nultá“ verzia pripravovanej deklarácie Rio 2012 hovorí o jeho rôznych prívlastkoch. Mal by byť sociálne spravodlivejší, inkluzívny, lepší, založený na rozvoji infraštruktúry. Je hlavný predpoklad riešenia chudoby, zlepšenia zdravia, prístupu k potravinám. Zelený rast a trvalo udržateľný rozvoj sú v tejto logike synonymá.

Sémantika je nesmierne dôležitá. Biznis a jeho predĺžená ruka – politici – cielene lobujú za nahradenie „ochrany životného prostredia“ slovami o „udržateľnom rozvoji“, prípadne „zelenom raste“. Budú aj preto kľúčovými slovami tohtoročného samitu. Dôvodom je – ako už pred dvadsiatimi rokmi prehlásil švajčiarsky multimilionár, zakladateľ World Business Council for Sustainable Development a jeden z kľúčových ľudí pri organizácii summitu Stephan Schmidheiny – že „ochrana životného prostredia bola dlho defenzívny, negativistický a spiatočnícky koncept, ale environmentalisti a priemyselníci začali chápať svoje protistrany“. Takto myšlienka rastu vymenila myšlienku ochrany a priemysel môže ďalej pokračovať vo svojej práci. Trvalo udržateľný rast je pritom pôvodne ekonomický termín, ktorý nemá žiadny environmentálny rozmer a popisuje ciele ziskovosti a udržania sa firmy na trhu.

Základný problém je, že bez toho, aby sme predefinovali to, čo je cieľom a čo prostriedkom, v podstate dúfame, že jedného dňa bude kapitál trvalo ziskový a príroda trvalo zachránená. Trvalo udržateľný rozvoj je pre posvätenie takéhoto uvažovania ideálny. Devalvoval na slogan, ktorému chýba pevnejšie ukotvenie v ekonomickej teórii a jasnejšia väzba na to, čo je to sociálny rozvoj.

Jeho ekonomická nejasnosť a zameranie sa na dôsledky namiesto príčin a vedomé alebo nevedomé ignorovanie podstaty fungovania súčasného systému ho robí prijateľným – nikoho neohrozuje. V podstate neponúka žiadnu konkrétnu víziu ekonomicky stabilnej a sociálne spravodlivejšej spoločnosti. Pre tieto a mnohé ďalšie rozpory je vhodný ako názov a slogan, ale bezzubý ako vízia. Preto bude Samit Zeme 2012 nepochybne úspešný. Budeme sa utešovať, že bez toho, aby sme radikálnejšie zmenili výrobu a spotrebu, postačí, ak budú obe zelenšie.

Americký sociológ Immanuel Wallerstein si v tomto kontexte kladie tri základné otázky o budúcom vývoji. Prvá je, či je možné pre každú časť sveta jedného dňa dosiahnuť životnú a kultúrno-inštitucionálnu úroveň krajiny ako je napríklad Dánsko. Ak nie, tak druhou otázkou je, či súčasný polarizovaný a sociálne značne rozdielny svet prežije tak, ako ho poznáme? Tretia otázka vyplývajúca z druhej je, aké alternatívy sa tým pred nami otvárajú?

Wallerstein na základe analýzy vývoja rastu HDP, komparatívnych výhod a vývojových trajektórií tvrdí, že je nemožné a proti samotným princípom fungovania rozdelenia ziskov v globálnom svetosystéme, aby došlo k vytvoreniu globálnej životnej úrovne podobnej modelovej krajine, ktorou je už spomínané Dánsko. Tým nespochybňuje, že niektoré štáty na pomyselnom rebríčku stúpajú. Zároveň ale iné zostupujú a princíp nerovností sa nemení.
Čo nedodáva, je problém ekologickej stopy a environmentálnych nákladov, aké by si také razantné zvýšenie životnej úrovne globálne vyžiadalo a ktoré naráža na limity zdrojov tejto planéty. Alternatívy, ktoré zrejú na priesečníku rastúceho sociálneho napätia, ekonomiky voľného trhu a environmentálnej krehkosti systému neveštia nič dobré.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.