Kapitalizmus s ľudskou tvárou
Michal HavranVäčšina ľudí chce kapitalizmus s ľudskou tvárou. Žiadať preto od nich, aby tupo obdivovali systém, v ktorom jedni beztrestne rozkrádajú krajinu, druhí sa boja exekútorských mafií a daňových úradov, je zvrátené.
Od začiatku protestov proti straníckym korupčným klastrom sa objavovali hlasy, ktoré vyjadrovali obavy nad tým, aby sme, preboha, neútočili na systém. Už pred rokom 89 sme počuli, že systém a myšlienka sú dobré, no naše charaktery ho kazia.
Aj sme si vypočuli, že nie sme morálne spôsobilí mať akékoľvek politické požiadavky. Je to rovnako nebezpečný útok na spoločenskú zmluvu ako volanie po zavedení volebného cenzusu, ktoré sa objavilo vo víkendovom vydaní denníka Sme.
Časť spoločnosti dnes považuje za neprípustné diskutovať o kapitalizme a obviňuje ľudí v uliciach z príprav útoku na Zimný palác. No jej príspevok v diskusii o tom, ako obnoviť v ľuďoch vieru v politiku a demokraciu sa zúžil na protofašistickú požiadavku odobrať volebné právo. Slovensko pritom nie je krajinou tretieho sveta a existuje aj horšia intelektuálna periféria ako naše kaviarenské diskusie, no je dôležité položiť si otázku, akú diskusiu tu vlastne máme.
Kapitalizmus nie je zárukou demokracie, tak ako nie je demokracia podmienkou na jeho fungovanie. Príkladom prvého sú fašistické diktatúry Latinskej Ameriky minulého storočia. Príkladom druhého sú komunistická Čína a Singapur, ktorý sa stal dokonca métou odchádzajúcej vlády. Kapitalizmus je prijateľný pre väčšinu obyvateľstva vtedy, keď im prináša prosperitu, z ktorej pochádza veľká časť slobôd. Teda v tej podobe, ako fungoval po vojne v západnej Európe. Nemôžeme sa čudovať že ľudia sú rozčarovaní. Napríklad z toho, že im politici vravia, ako v západnej Európe nie je skutočný, chlapský kapitalizmus, ale nejaký zženštilý socializmus, podporujúci v ľuďoch lenivosť a falošnú solidaritu.
Kritika kapitalizmu neznamená hneď snahu o vyvraždenie majiteľov obchodov, tak ako kritika pomerov v cirkvi po pedofilných škandáloch nevedie k defenestrácii pápeža do Tiberu. U väčšiny ľudí je dokonca vyjadrením toho, že sa o systém, v ktorom žijeme, obávajú. Napríklad preto, že v roku 1989 uverili, že kapitalizmus, to je Nemecko a jeho sociálny systém, Francúzsko a jeho zdravotníctvo, severské krajiny a ich rovnoprávne postavenie žien, masívna štátna podpora kultúre, ktorá robí z našej civilizácie stále ešte intelektuálnu a umeleckú veľmoc.
V čase, keď sa kríze systému venuje fórum v Davose, pripomínajú miestni apologéti systému, zúfalých súdruhov čias perestrojky. Funkcionári myslenia si neuvedomujú, že sa ľudia smejú z ich snáh obhajovať systém, ktorý považuje drvivá časť svetových elít za vážne poškodený. Je najvyšší čas, keď Dominique Cerruti, jeden z riaditeľov burzy NYSE Euronext, hovorí, že "teória samoregulačných trhov nebola nikdy vedecky dokázaná a dospeli sme na okraj neoliberálnej vízie finančných trhov," prestať sa podozrievať, kto je komunista a kto sa ním stane.
Väčšina ľudí chce kapitalizmus s ľudskou tvárou. Veria, že je to systém, ktorý dáva priestor ich iniciatíve a predstavivosti. Žiadať preto od nich, aby tupo obdivovali systém, v ktorom jedni beztrestne rozkrádajú krajinu, druhí sa boja exekútorských mafií a daňových úradov, je zvrátené. A upierať im právo na diskusiu alebo žiadať obmedzenie volebného práva je najväčším útokom na slobody, ktoré nám z Novembra ostali.
Není nic takového jako "kapitalismus s lidskou tváří" odlišný od toho "nelidského".
Existuje pouze kapitalismus, který může mít za určitých podmínek lidskou tvář - i kdyby byl zcela volnotržní ...
... a za jistých podmínek může tuto lidskou tvář postrádat - i kdyby byl spojen s vysokou mírou státní ingerence ...
Lidé chtějí slušně žít ...
... a to jim dnes nezajistí žádná regulace a další záplava norem ... protože účinky toho všeho selhávají, to, co přinášelo výsledky v minulosti, nepřináší je dnes ...