„Nie Štúr, ale Kollár!“ zvolal raz pred svojimi mladými slovenskými obdivovateľmi profesor Masaryk a tento výrok sa stal predmetom mnohých generačných nedorozumení Slovákov a Čechov. Časť Slovákov si totiž tento výrok mylne vysvetľovala ako útok na spisovnú slovenčinu. Budúci československý prezident však tento bonmot myslel úplne inak. Masaryk bol Jánom Kollárom (ktorý zomrel presne pred 160 rokmi, 24. februára 1852 vo Viedni) úplne uchvátený. Považoval ho z filozofického i politického hľadiska za oveľa inšpiratívnejšiu a väčšiu osobnosť ako tvorcu spisovnej slovenčiny Ľudovíta Štúra. Kollár bol pre Masaryka jedným z hlavných ideových zdrojov pri vytvorení Československej republiky a vôbec sa tým netajil. V jeho základných dielach (Česká otázka, Naše nynější krize, Ideály humanitní) je to najcitovanejší autor. A zdá sa, že Masaryk rozumel Kollárovi oveľa viac ako jeho slovenskí rodáci.

Masaryk pochopil, že pre Kollárovho génia bol národný okruh priúzky a snažil sa z neho uniknúť práve ideou slovanskej vzájomnosti. Ak chcú Slovania výraznejšie zasiahnuť do európskych dejín, tak to dokážu len na vyššej ako národnej úrovni. Práve Masaryk objavil a spropagoval to základné posolstvo, ktoré je zašifrované do Kollárovho básnického a filozofického diela: povýšiť zmysel svojho národného bytia na čistú humanitu. Humanizmus nemá byť podriadený národnosti, ale národnosť humanizmu — zdôrazňuje Ján Kollár v Rozprave o literárnej vzájomnosti. Zmyslom existencie Slovanov je vybojovať spoločne „korunu humanity“. Slovanská vzájomnosť nemá byť účelová zastávka na ceste k národnej identite, ale príspevok k duchovnému životu celého ľudstva. Kollár sa preto rozchádzal so Štúrom nielen v otázke spisovného jazyka, ale predovšetkým vo filozofii, že cieľom národnej identity má byť hodnotný duchovný prínos pre ľudstvo, a nie v prvom rade pomoc sebe samým, ako to zdôrazňovali štúrovci.

Kollár vyzdvihoval ako najdôležitejšiu vlastnosť Slovanov znášanlivosť. Práve túto pasáž z jeho Kázní doslova prebral Masaryk do svojej Českej otázky (poniektorí by ho za to dnes označili za plagiátora). Kollár spomína toleranciu na mnohých miestach svojho diela, čím dáva jasne najavo dôležitosť tejto hodnoty. „Chráňme sa pred tupým, neznášanlivým, nenávistným vlastenectvom, pretože je často iba zámienkou k najčernejším skutkom,“ varuje vo svojej Rozprave a odsudzuje „namyslenosť, chvastúnstvo alebo zavrhovanie“ iných národov. A po jeho vzore aj Masaryk opakuje, že „v malých národoch prejavuje sa ľudskosť obmedzene, zmrzačene“. Áno, bol to Slovák, ktorý zaspieval prvé aleluja po vzkriesení Slovanov (hovorí opäť Masaryk) a jeho „humanitné svetoobčianstvo“ so vzťahom k chudobným dáva do protikladu s elitárskym kozmopolitizmom. „Drotár je len zvláštny druh vynúteného svetoobčianstva,“ zapísal si budúci prezident v roku 1895.

Nesmieme zabúdať, že hoci sa Kollárov kult (na rozdiel od Štúrovho, Štefánikovho alebo Dubčekovho) na Slovensku nikdy zvlášť nepestoval, bol to jeden z najvplyvnejších Slovákov všetkých čias. Jeho diela preložené do mnohých jazykov z neho urobili všeslovanského proroka a geniálneho ideológa hnutia, v ktorom síce zdôrazňoval rýdzo kultúrny rozmer, ale nemôžeme zabúdať na dobový cenzúrny kontext, ktorý mu nedovoľoval formulovať názory otvorene politicky, hoci táto úroveň je v jeho filozofickom a publicistickom diele zjavne prítomná. Kollár ovplyvnil niekoľko generácií intelektuálov vo všetkých slovanských krajinách. Hlásil sa k nemu aj F. M. Dostojevskij, ktorý jeho ideu o historickej úlohe Slovanov prispôsobil vlastným predstavám o celosvetovom poslaní Rusov. „Je to naozaj a skutočne naša takmer bratská láska k ostatným národom, je to naša potreba všeobecne slúžiť ľudstvu, dokonca niekedy na úkor vlastných záujmov, je to naše zmierenie sa s civilizáciami,“ hodnotí roku 1873 v článku časopisu Graždanin vzťah Rusov k ideológii Všeslovanstva.

Meno Jána Kollára dnes pozná každé školopovinné dieťa, no napriek tomu sa nečíta, necituje, nehovorí sa o ňom. Je to trestuhodná chyba, lebo práve dnes - keď sa oživujú šovinistické vášne, rastie etnická neznášanlivosť a nacionálna nenávisť, keď sa protifašistický postoj zamieňa s protislovenským a tí, ktorí potrebujú hlučne deklarovať svoju lásku k vlasti, z nej vylučujú Rómov, židov, Maďarov, prisťahovalcov, homosexuálov či ateistov a redukujú ju len na rezerváciu vyvolených - nám Kollárov humanizmus ukazuje niečo, čo nás presiahlo už v začiatkoch našej existencie. „Nielen Štúr, ale aj Kollár!“ láskavo opravujeme prezidenta Masaryka.