Na samite 8. a 9. decembra prijali lídri a líderky EÚ nový záchranný plán. Jeho cieľom je inštitucionalizovať úsporné opatrenia, hoci ich výsledky boli doposiaľ vcelku katastrofické. Napriek tomu prevláda presvedčenie, že viac rovnakej medicíny pomôže. Keďže voliči by predpísaný recept asi nekvitovali, parlamenty sa obchádzajú. Británia s plánom nesúhlasila, a tak dvadsaťšesť zvyšných členských štátov podpíše osobitnú dohodu s novými ustanoveniami úsporných opatrení.

Už pred samitom nemecká kancelárka Angela Merkelová a francúzsky prezident Nicolas Sarkozy zas raz prízvukovali, že cestou z krízy je iba viac šetrenia. Takéto uvažovanie vychádza z predpokladu, že príčinou krízy sú nadmerné verejné deficity. Tento predpoklad je ale nesprávny. Medzi krajiny najviac zasiahnuté krízou patria krajiny, ktoré mali pred krízou rozpočtové prebytky resp. len veľmi malé rozpočtové deficity — napr. Írsko či Španielsko. Nadmerné súkromné úverovanie a realitné bubliny boli ústrednou príčinou finančnej krízy v oboch krajinách.

Juhoeurópske krajiny nahromadili enormný súkromný a verejný zahraničný dlh, aby mohli financovať obrovské deficity svojho bežného účtu a obchodnej bilancie. Mzdová deflácia v Nemecku a nedostatok priemyselnej politiky na úrovni EÚ v prospech periférie Únie rozhodným spôsobom prispeli k zhoršovaniu bilancie zahraničných účtov juhoeurópskych krajín.

Aktuálne je Grécko žiarivým príkladom toho, že úsporné opatrenia neriešia problém zadlženia, ale ho zhoršujú. Návrh EÚ zo samitu má za cieľ spraviť z úsporných opatrení všeobecne platné pravidlá na úrovni Únie. To ale povedie k recesii a možno až k depresii.

Ukazovatele obchodného cyklu tomu už nasvedčujú. Expanzívna menová politika už viac neúčinkuje. Z toho vyplýva, že rozpočtová politika by mala byť ešte dôležitejšia. Expanzívna rozpočtová a mzdová politika v krajinách s priaznivými štatistikami zahraničných účtov — Nemecko, Holandsko, či Rakúsko — by mohla zmierniť tlak na periférne krajiny. Utiahnuté opasky to nedokážu.

Zhoršujúca sa hospodárska a sociálna kríza môže spôsobiť sociálne protesty a volebné požiadavky zmeny politiky. Takéto požiadavky voličstva by malo odstaviť formulovanie politiky založené na pravidlách. Všetky krajiny, ktoré sa pripájajú k novému paktu, sa zaväzujú zaviesť rozpočtové pravidlo ústavnej (alebo ekvivalentnej) úrovne, ktoré zafixuje ročný štrukturálny deficit na úrovni 0,5 % HDP.

Tzv. dlhová brzda je zároveň brzdou demokracie, pretože zásadným spôsobom obmedzuje priestor parlamentu rozhodovať v plnej miere o rozpočte. Dopady na verejnú infraštruktúru, verejné služby a sociálny štát budú pomerne negatívne — a to je pravdepodobne skutočný, hoci verejne nekomunikovaný zámer opatrenia. Rozpočtová a dlhová brzda presadzujú neoliberálnu rozpočtovú agendu podnikateľských skupín. Alternatívne a omnoho demokratickejšie formy koordinácie rozpočtovej politiky, berúce do úvahy rôzne situácie v rôznych krajinách, existujú, ale sa o nich takmer nediskutuje.

Druhým navrhovaným vynálezom je zavedenie takmer automatických postihov, ak rozpočtový deficit prekročí hranicu 3 % HDP. Uplatnenie tohto pravidla bude môcť zvrátiť iba kvalifikovaná väčšina členských štátov. Takéto ustanovenie separátnej dohody max. dvadsiatich šiestich členských štátov EÚ by bolo v rozpore s článkom 126 existujúcej zmluvy, ktorá by ale naďalej platila ako relevantný právny rámec. Článok 126 nepredpokladá s automatickými sankciami. Navrhovaná dohoda je tak v rozpore so súčasnou legislatívou EÚ a je viac než otázne, či je v súlade so zásadami právneho štátu.

Obvinená vláda by totiž bola bez šance na obhajobu. Štáty by mali iba obmedzenú právomoc v oblasti určovania pomeru deficitu k HDP. Vývoj ukazovateľa HDP by mohli ovplyvniť iba minimálne. Ak upravia rozpočtové výdavky alebo príjmy, bude to mať vplyv na HDP. Rozpočtové škrty napríklad vedú k znižovaniu úrovne HDP. Vlády budú mať nad verejnými deficitmi menšiu kontrolu, než mali riaditelia veľkých sovietskych štátnych spoločností v oblasti dosahovania nadmerne optimistických cieľov stalinistického plánovania.

Britská vláda sa k dohode nepripojila. Britský premiér David Cameron súhlas so zmenami zmlúv podmienil výnimkami pre londýnsky finančný sektor z finančných regulácií EÚ. Vlády členských štátov EÚ však britskú podmienku neprijali. Namiesto zmeny európskych zmlúv teda max. 26 vlád EÚ uzatvára osobitnú dohodu. Británia a zvyšok EÚ sa od seba vzďaľujú.

Návrh dohody nijako nereflektuje na zásadná praskliny v konštrukcii eurozóny. Otázky enormných obchodných nerovnováh a rozchádzajúcich sa modelov priemyselného rozvoja sa vôbec neadresujú. Riešením mohlo byť vytvorenie fondu solidarity, ktorý by sa financoval sčasti z prebytkov bežných účtov Nemecka, Holandska a iných krajín. Prostriedky tohto fondu by mali smerovať do priemyselného rozvoja periférie. Prehnaná exportná orientácia Nemecka je ale v nemeckých diskusiách takmer úplným tabu.

Nemecká kancelárka Angela Merkelová označila dohodu za prelom smerom k „únii stability“. To je ale orwellovský jazyk. Rozhodnutie lídrov a líderiek EÚ posúva Európu hlbšie a hlbšie do bahna hospodárskej, sociálnej a politickej krízy.

Aktualizácia: Podľa správ Frankfurter Allgemeine by mali v prípade rozporu s „automatickými sankciami“ mať prednosť existujúce zmluvy EÚ (to by znamenalo neplatnosť sankcií).

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.