Keď v 50. rokoch zatýkali Ľudové milície profesorov, výučba latinčiny a semináre o surrealistoch sa stali synonymom protištátnej činnosti. Ľudovým prokurátorom bolo jasné, pre koho tá podozrivo vzdelaná čvarga pracuje.

Pracovné kolektívy žiadali tresty pre zločincov, ktorí sa previnili tým, že kultivovali svoju zvedavosť a na fungovanie spoločnosti mali vysoké požiadavky. Agentúry na diskreditovanie potenciálnych buržoáznych zradcov neexistovali - tajná polícia a pohoršená luza si svoj médiaplán robila sama.

V uplynulých dňoch som zistil, že slová ako vydierači, traviči studní, mafia sa nevzťahujú na politické gangy a organizovaný zločin, ale na neurológov, anestéziológov a ďalších lekárov. Dostávajú peniaze, pritom si bokom krásne privyrábajú na nočných službách, alebo si drzo ešte aj niečo môžu odprednášať. Ak to bude pokračovať, tak ich začnú zatýkať za znásilnenia chyžnej v hoteli.

Mediálne ľudové milície urobili z jedného z najušľachtilejších zamestnaní prácu, ktorá si zaslúži iba opovrhnutie, však sú všetci skorumpovaní... Takáto forma diskreditácie profesijného stavu a cti nemá v našich moderných dejinách obdobu.

Vyše dvadsať rokov počúvam, že v kapitalizme sa tešia vzdelaní a vysokokvalifikovaní ľudia úcte a patričnému ohodnoteniu. Na Slovensku to neplatí, gauneri rozhodujú o tom, čo sa rozkradne a čo necháme vyhnisať, zatiaľ čo lekári, umelci, učitelia či vedci majú pracovať zadarmo, však to je ich poslanie.

Ak sa im marí, že by mohli zarábať viac, ako poslanci pracujúci pár mesiacov v roku, tak musia najskôr dokázať že: nepijú, nechodia za milenkami, nikdy neprekročili povolenú rýchlosť, chodia spať o desiatej večer, nemajú nemanželské deti a nikdy sa nepredbehli v rade pri pokladnici.

PR agentúry platené politickými stranami, ktorých hnoj na lekárov už niekoľko dní tak ochotne uverejňujú médiá, si neuvedomujú, že sociálne požiadavky nemajú nič spoločné s osobnými či charakterovými zlyhaniami ich nositeľov. Ak by bola kritériom morálna bezúhonnosť štrajkujúcich, tak v novembri 1989 by musela zostať doma dobrá polovica občanov štrngajúcich kľúčmi na námestiach.

V konflikte, kde ľudia podávajú demisie a vstupujú do občianskej neposlušnosti proti núteným prácam, vediac, že ich budú všetci nenávidieť a viniť z ohrozenia verejného zdravia, nejde o nič iné, iba o to, aby systém prosperity a blahobytu, ako eufemisticky kapitalizmus nazývame, túto prosperitu a blahobyt zabezpečil. A to presne tým skupinám obyvateľstva, ktoré sú jeho oporami - teda strednej triede.

Slovenskí ministri by mohli vedieť, že vysoké finančné ohodnotenie spoločenských elít je v kapitalizme rovnako prítomné ako štrajky. Nejde o žiadnu anomáliu, ale o jednu z veľmi podstatných čŕt systému, na ktorej stojí aj legenda o jeho životaschopnosti a otvorenosti.

Terajšia vláda sa na začiatku svojho pôsobenia hrdila tým, že je nekomunistická. No spôsob, akým sa jej predstavitelia vyjadrovali na adresu lekárskeho stavu, svedčí o tom, že duch závisti a malého ľudového milicionára v nás a v nej je rovnako prítomný ako vo všetkých jej predchodkyniach.

Nik zo slovenských pacientov nie je taký hlúpy, aby nevedel, že za tragický stav zdravotníctva, jeho rozkradnutie a rozklad nenesú zodpovednosť lekári, ale presne tí politici, ktorí dnes stavili na jazyk triednej nenávisti a luzy. Tak ako v 50. rokoch.