Bijúce srdce temnoty

Michal Havran

Pred znechutením zo stavu slovenskej spoločnosti, okupovanej straníckymi gangmi nás môže zachrániť už iba vedomie, že odpor nemusí byť veľkolepý, ani urodzený, ani dobrodružný, píše Michal Havran v pravidelné víkendové rubrice Dopis ze Slovenska.

Môj starý otec plakal, keď sa v tridsiatom ôsmom na šumavskej hranici dozvedel, že československá vláda vyhlásila demobilizáciu. Vzdali sme sa obrany republiky a ešte o sto rokov budeme zhadzovať vinu za naše zlyhanie na Francúzov a Britov.

Plakal aj v šesťdesiatom osmôm, keď si myslel, že Američania sa vykúpia z podvodu, spáchanom v Jalte a prídu pomôcť krajine, ktorá sa snažila vymaniť z logiky historickej povinnosti, ostať múzeom nevydarených úmyslov a strachu.

Občas, keď sme sedávali pod dvomi striebornými jedľami, počítajúc autá, idúce po opustenej ceste popri Váhu a jedli egreše, mi hovoril o Povstaní, ktoré nám zachránilo česť. Hovoril o slovenských Nemcoch v odboji, ktorí prestali z odporu proti nacizmu hovoriť doma materinským jazykom, o deportácii do Dachau, za ukrývanie židovských rodín. Egreše prekladal cigaretami a osemdesiateho deviateho sa našťastie nedožil, pretože by sa stal svedkom, ako republika prehrala tretíkrát. Nie s Nemcami, nie s Rusmi, ale s Mečiarom a Klausom a novými ľudákmi a českými šovinistami a slovenskými nacionalistami, ktorí sa dobýjali do útrob Národnej rady baranidlom ako zúrivý Henrich VIII., skúmajúci útroby Anny Boleynovej, či vydržia náruživosť jeho reformného myslenia.

Aj preto je koniec slovenského leta smutný. Pred podvečerným svetlom sa ochránime ako Al Palcino v remaku nórskej kriminálky Insomnia - zatĺkaním okien, aby sme v tme mohli, ostýchavo, ako prvýkrát, nahmatávať čas. Pred pocitom, že v auguste sme dospeli, napriek hrdinskému odboju, k nášmu historickému vyčerpaniu - sa ubrániť nedá. Naša politická mytológia a súčasnosť je priveľmi zneuctená nenávisťou na to, aby sme si po jedných hokejových majstrovstvách mohli povedať, že konečne sme tu, doma.

Napriek tomu sa vinie slovenskými dejinami tradícia odporu a vzopnutia sa, jemnejšia ako flámska čipka. V modernej dobe sa začína tento príbeh tragicky, osvietenskou lóžou Józefa Hajnóciho, ktorý má horúce kontakty s jakobínmi, no spolu so spolupútnikmi ho popravia skôr, ako sa mu podarí rozšíriť po slovenských farnostiach preklad marseillaisy.

Neskôr sa objavia romantickí opiomani, mystickí veršovníci, ktorí čítajú valachom nad Mikulášom Miltona v angličtine, maniodepresívní tribúni a samoštylizovaní buriči.

Nemáme hrdinov, akých opisuje nemecký autor Hans Magnus Enzensberger v románe Hammerstein. Postavy z jedinej nemeckej aristokratickej rodiny, ktorej ani jeden člen nebol príslušníkom NSDAP. Nepoznáme ani mená slovenských špiónok v protinemeckých operáciách, na rozdiel od Britov, ktorí môžu čítať fascinujúcu prácu Sarah Helmovej o pôsobení Very Atkinsovej vo francúzskom odboji.

Sme tu celkom sami, odkázaní na poznanie, že redukovaním našej histórie na čoraz menšie porcie — naposledy nadnárodným socialistom Ficom — nám hrozí politická anorexia. Pred znechutením zo stavu slovenskej spoločnosti, okupovanej straníckymi gangmi nás môže zachrániť už iba vedomie, že odpor nemusí byť veľkolepý, ani urodzený, ani dobrodružný. No stačí na to, aby v nás udržal najstaršiu a najautentickejšiu formu vášne pre slobodu.