Veľkolepé snahy predchádzajúcich ročníkov o to, aby sa zasadila v štiavnických kopcoch tematicky upravovaná poézia v očakávaní, že z nej vyklíči nová harmónia medzi tvorbou a prírodou, sa zmenili na diskrétny budoár. Poetky a básnici sa stali imúnnymi proti pokušeniu sentimentalizmu, ku ktorému zvádzajú rozpadávajúce sa pamiatky mesta, kalvária na zozname najohrozenejších európskych monumentov a obyvateľstvo, čo sa tvári, že s Trojičným námestím nemá nič spoločné.

Okolie mesta pritom navádza na iný druh vnemov, aké poznáme z povinných nedeľných rodinných výletov. Fakt, že krajina zapísaná v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO pôsobí rozkošne a detailne ako diopanorámy východonemeckých vláčikov s útulnými tunelmi a naondulovaným svetlom, je výsledkom súladu ľudskej činnosti s prírodou. Štiavnica síce nevyzerá ako bavorské mestečká zohavené neurotickou túžbou po udržiavaní poriadku, no má v sebe niečo skrotené, vďaka čomu sa aj na najvyššie položenom tajchu cítite bezpečne. Tak ako starí Štiavničania, ktorí ukazovali tureckým obliehačom dlhé nosy z Nového zámku.

Baskovia hovoria, že všetko, čo má meno, existuje. Poézia nám umožňuje pomenúvať svet tak, aby v ňom bolo miesto aj pre to, čo ešte neexistuje. Ľudia z Cap à l‘Est veľmi rýchlo pochopili, že Banská Štiavnica je pre festival poézie ideálna nielen preto, že bratislavská bohéma si z nej urobila tvorivú kolóniu. Má viac kaviarní ako krčiem, solídnu mestskú kultúru, v reštauráciách dostanete aj niečo iné ako vyprážaný syr a vášmu psovi donesú vodu bez toho, aby sa cítili ponížene. Štiavnica je jedným z mála, ak nie jediným slovenským mestom, ktoré dokázalo napriek zanedbanosti, zastaviť plazivý nástup vidieckej mentality, čo nepovažuje mestá za krehký monument našej schopnosti žiť spolu, ale za zdroj svojich vlastných komplexov.

Aj preto sa na Slovensku nudím najradšej v Banskej Štiavnici. Môžem si čítať Tralewneyho životopisy Shelleyho a Byrona a počúvať v juke-boxe Tri sestry a Garáž. Ísť do bane na maďarských básnikov, alebo sa rozprávať s Jozefom Mihalkovičom o tom, prečo považujeme Sládkoviča za veľkého básnika, keď je zjavné, že si z posadnutosti romantikov ľudskou živelnosťou zobral iba patetické prídavné mená. Medzi mestom a poéziou existuje silná podobnosť. Štiavnica nám ľudom, ktorí máme radi Antikvariátik, šachové majstrovstvá a ručne robené kachličky v Art Café a opitých baníckych študentov zo Šoprone, keď v čiernych uniformách plačú za svojou alma mater, dlho nepatrila. Mizla nám v štôlňach, za domami nad námestím, kde mali v stredoveku ich majitelia právo kutať žilu. Vďaka poézii sa cítime bezpečne aj v neviditeľnom svete a môžeme nerušene kutať v sebe samých.