Tešil som sa. Ráno som bol s Robom v štúdiu a znovu som si uvedomil, že je naším jediným bergmanovským tragédom. Spočiatku to teda vyzeralo výborne, Roth v úlohe psychopatického panovníka vyzeral desivejšie ako leprový kráľ Baudouin IV. Jeruzalemský, jeho slovenčina bola zlovestnejšia ako angličtina a stmievalo sa. A potom sa to zrazu stalo.

Na pódium prišli Buckingham, Clarence, Dorcet a ďalší. Kráčali dôstojne, ako hip-hoperi do klubu. Oblečení v gestapáckych kožených plášťoch, aké mohli mať Tarantinovi Bastardi alebo Trinity v Matrixe. Herečky, oblečené v nejakých kožuchoch, frázovali alexandríny ako posledný flow z Hornej Stredy. Niektorí vyzerali ako zo sovietskeho sci-fi z polovice 80. rokov.

O obraz ďalej, keď bolo jasné, že George musí nejakým spôsobom zahynúť, sa odrazu herci premenili na postavičky steam-punkovej opery. Vlasy mali prudko nagelované, pohľady jemne mimo divákov, viac do zeme. Ako Russell Crowe, keď už ide zabiť iného gladiátora, ale ešte chce akože ovládnuť svoj hnev. V priestore sa napínali, vykrúcali ako bábky na Karlovom moste.

Shakespeare kodifikoval vysokú angličtinu divadla a poézie a jasne pochopil, že zápletkou historických drám sú vášne klanovej aristokracie feudalizmu. Dokázal, že podstatou zrady, fikcie lojality a účelovej lásky je feudálna rodina, odvodzujúca svoj pôvod od nadprirodzených alebo legendárnych bytosti.

Nie náhodou sa dnes veľké seriálové televízne produkcie o období renesancie - Tudorovci a dva príbehy o Borgiovcoch - opierajú o surovú estetiku politických ambícií. V tom je Richard III. porovnateľný s ohromujúcimi umeleckými dielami zo zbierok Cosimu de Medici, ktoré vlani vystavili v Paríži a ktoré krásou svojho usporiadania pripomínajú Shakespearovo zobrané dielo v českom preklade Martina Hilského.

Pokusy o Shakespeara jednoduchšieho alebo prístupnejšieho pre súčasného diváka nemôžu ísť cestou prispôsobovania sa estetike slovenských sitcomov. Nedá sa modernizovať tak, že nejaký herec spoza čudného domčeka, akoby z nejakého outletu, jánošíkovsky zakričí.

Richard III. nie je bukolické dielko vidieckeho národovca z Gemera, ale syntézou reči, pohybu, gest a uvažovania vrcholného stredoveku.

Lowcostová modernita, akokoľvek nemáme na náročné divadlo, Shakespeara neznesie. Boj s démonmi moci sa nevyhráva v handrách z Pacha. Richard III. nie je repríza televíznej inscenácie, no okultný príbeh o nemožnosti vymaniť sa z takého druhu vzťahov, ktoré vyplývajú z feudálneho posadnutia mocou.

Robo Roth bol večer jediný, kto sa správal ako dramatis personae. Zo zvyšku nebolo cítiť drámu Shakespeara, ale moderného umenia, ktoré si myslí, že k moderne existuje skratka idúca mimo tradície.