Londýn má Carnaby street, punk a múzeum voskových figurín v Buckinghame. My máme diktatúru zlého vkusu, poslanca Petra Osuského, ktorý na verejných fórach označuje Grékov za "lenivcov". Potom máme ešte sieť kníhkupectiev, kde sa vás predavač opýta: "Ako sa píše ten Shakespeare a jeho knižka sa ako volá?" No a máme aj predsedu parlamentu Richarda Sulíka, ktorý si krach Grécka želá viac, ako princ Charles smrť svojej matky.

Plebejská škodoradosť, ktorú vždy sprevádza neschopnosť premýšľať ďalej ako za vlastné inštinkty, sa na Slovensku prejavila už počas prvej diskusie o pomoci Grécku. A tak podstate gréckeho problému rozumie ktorýkoľvek západoeurópsky stĺpčekár, ale takmer nijaký slovenský ekonomický komentátor, nehovoriac o politikoch. Stále si myslia, že súťažia o to, kto výstižnejšie urazí "nenažratých a lenivých Grékov".

Bez Ivana Mikloša by sme sa nedočkali oficiálneho priznania k tomu, čo vie celý svet. Že na Grécku zarábali banky, požičiavali jeho politikom a Goldman Sachs vymýšľal spôsoby, aby sa aténski "junkiepolitici" dostali k novým dávkam. V krčme platí, že podnapitým nenalievame. Vo svete finančnej nanomágie je to jedno. Triky sú také rýchle, že ani neviete, aké predstavenie ste zmeškali. A vždy môžete povedať, že díler nikoho nenúti brať pervitín.

Slovenská odborná verejnosť nechápe podstatu gréckeho problému práve pre nejasnosti spojené s definíciou zodpovednosti. Tou je otázka zdroja politickej autority v eurozóne.

V slovenských médiách a stranách je väčšina ľudí, ktorí nikdy nežili v zahraničí, neplatili v cudzine dane, odvody, faktúry, nechodili k lekárom a do škôl. Nevedia si teda predstaviť funkčný štát, čo svojim občanom dáva za dane služby na takej úrovni a takého charakteru, ktoré by súkromný sektor nedokázal ani nechcel poskytovať.

Nevedia, že sú štáty, kde sa diaľnice medzi dvoma najväčšími mestami dajú postaviť rýchlejšie, ako trvala výprava Alexandra Veľkého k hraniciam vtedy známeho sveta a kde školstvo pripravuje deti na budúcnosť a nestrháva ich do autistickej minulosti.

Preto dnes jasajú nad pádom jedného európskeho štátu, lebo si myslia, že vyzerá ako Slovensko. Akoby tlieskali barónovi de Heeckerenovi d'Anthès, ktorý zabil v súboji Alexandra S. Puškina. Toto nie je príbeh o hygiene verejných peňazí, alebo o ruskej poézii. Ale frontálny spor o to, či európske vlády riadia štáty. Alebo o nich rozhodujú Kellner, Penta, J&T, ktorí už avizovali, že na výpredaj Grécka pripravujú špeciálne investičné zájazdy.

Ak pre Sulíka nie sú jeho výroky súčasťou biznisplánu, tak vzniká otázka, aký má napríklad zmysel, aby po gréckom krachu zostal šéfom slovenského parlamentu. Prehra s viditeľnou rukou chamtivosti výrazne oslabí postavenie politikov. A dva zdroje legitimity, suverenity a autority - občania a ich volení zástupcovia - ustúpia komandám finančných záchranárov, ktorí sa vylodia v Pireu, hnaní ušľachtilou láskou k helénskym starožitnostiam.