Eugen Gindl ma upozornil na text Ludvíka Vaculíka, ktorý tvrdí, že súčasná politická a ekonomická situácia nás môže priblížit k návratu komunizmu. Nie je jasné, či to je vyhrážka, nádej, alebo intuitívna túžba po zmene systému, v ktorom žijeme. Zábery z minulotýždňového zásahu polície v Barcelone mu dávajú za pravdu. Národní trída 17. novembra bola proti tomu teambuildingovým turnajom v paintballe. Pod zámienkou vypratania mámestia predtým, ako príde Barca osláviť titul Ligy majstrov, mlátila polícia pokojne sediacich študentov, rodičov, deti.

„ Nie som proti systému, systém je proti mne“, povedal jeden zo zranených. Dnes sa ľudia nechávajú biť, pretože nejde o politické výtržnictvo, ale o prežitie.

Protest už nie je pózou mladých bakuninovcov. V Barcelone protestovali inžinieri, lekári, právnici, v Aténach akademici, itečkári, študenti. Ich krajiny sú zadlžené, no politici a banky sa na rozdiel od učiteľov, roľníkov alebo živnostníkov majú vynikajúco. Nepokoje, ktoré sa šíria zo Španielska a Grécka do Francúzska, Nemecka, Belgicka a Talianska, našli oporu vo  francúzskom intelektuálovi Stéphane Hesselovi, ktorý pred rokom napísal pamflet s názvom Indignez vous- Pohoršite sa!

Viac, ako 90- ročný, bývalý príslušník gaullistického odboja, deportovaný do Buchenwaldu a spoluator povojnovej Všeobecnej deklarácie ľudských práv píše, že pocit hnevu a rozhorčenia je najpravdivejšou motiváciou na to, aby sme začali rozhodovať o našich životoch. Hessela tento pocit viedol do Londýna a do Vercoru za povstalcami, Kataláncov ženie na námestie. Ani Liga majstrov, sex a drogy nedokážu zahlušiť v ľudoch hypnotický tón hnevu z toho, že žijeme v spoločnostiach, kde sa talent, vzdelanie, práca a láskavosť stali prekážkou na ceste k životnému šťastiu. Dnes je už neskoro hovoriť o moralizovaní systému. Netrvalo ani rok aby si banky, odĺžené nami, občanmi štátov, nezačali znovu vyplácať závratne bonusy.

Viera v pokorné napĺňanie času prácou a láskou, hynie pod obuškami policajtov, ktorí ešte nevedia, že o chvíľu budú sedieť na námestiach tiež. Spaľuje nás amfetamínová arogancia politikov a hovorcov, ktorí o nás hovoria ako o „stránkach“, chcú nás „optimalizovať“ a „racionalizovať.“ A prečo to máme všetko znášať? Prečo si myslíme, že nás ušetrí systém, ktorý dnes valcuje generácie potomkov starého Grécka a dobyvateľov Nového sveta? Naozaj sme v bezpečí s našimi feudálnymi manufaktúrami, oligarchiou, ktorá má byť vo väzení a zdravotníctvom, blížiacim sa úrovni rakúsko-uhorských poľných lazaretov?

Na to, aby prepukol homérsky spravodlivý hnev, nepotrebujeme odborárske mafie, ktoré sa tešia z toho, keď automobilka pripraví o prácu tisíce Španielov vďaka tomu, že na Slovensku sú ľudia, ochotní pracovať za stravné lístky. Dnes potrebujeme európsku solidaritu. Nie so Sarkozym, alebo Berlusconim, ale s miliónmi ľudí na kontinente, ktorí môžu dať myšlienke európanstva a spravodlivosti ich pôvodný význam v podobe hrdého vzdoru. A presvedčenie, že za prahom bolesti začína cesta k našej integrite.